Sociálne demokracie na Slovensku vo voľbách 2023 a 2024 - súperi alebo partneri?

https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 253 Sociálne demokracie na Slovensku vo voľbách 2023 a 2024 - súperi alebo partneri? Miroslav Řádek In mid-summer 2020, Peter Pellegrini, the second most trusted politician in Slovakia at the time, announced his intention to launch a new political party with a social-democratic orientation. This marked the definitive split of the political party Smer - Social Democracy, which in the conditions of modern Slovak politics had held a stable organisational continuity for more than 20 years without any major negative impact on the integrity of the party. The split occurred primarily as a reverberation of the political crisis into which Smer-SD found itself after the murder of Ján Kuciak and Martina Kušnírová in February 2018. It was also contributed to by the personality tension between party chairman Robert Fico and his choice for prime minister of the Slovak Republic since 2018, Petr Pellegrini. Thus, there have been two social democratic parties on the political map since 2020. The aim of the conference paper is to try to explain how and why the 2023 early parliamentary elections were won by SmerSD instead of Hlas-SD, which was the more popular political party between 2020 and 2023 according to opinion polls. Úvod Predmetom konferenčného článku Sociálne demokracie na Slovensku vo voľbách 2023 a 2024 - súperi alebo partneri? je pôsobenie dvoch sociálnodemokratických strán Smer – sociálna demokracia a Hlas – sociálna demokracia. Odborná ako aj laická verejnosť si pri pôsobení týchto dvoch politických strán kladie viacero legitímnych otázok. Medzi nimi aj to, aký význam má existencia dvoch ideologicky rovnako vymedzených politických strán v jednom parlamente a v súčasnosti (funkčné obdobie po voľbách do NR SR 2023) aj v jednom vládnom kabinete. Súčasne s ňou vzniká otázka o udržateľnosti alebo perspektíve „sociálnodemokratickej straníckej duality“. Na prvú otázku k existencii dvoch sociálnych demokracií lapidárne odpovedajú najmä predstavitelia Hlasu-SD s vysvetlením, že zmysluplnosť existencie oboch sociálnych demokracií potvrdili https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 254 voliči v parlamentných voľbách 2023. K druhej otázke o politickej perspektíve existencie oboch strán sa mimoriadne otvorene vyjadril bývalý český prezident ČR a predseda Českej strany sociálnodemokratickej (ČSSD) v jednej osobe Miloš Zeman, ktorý prostredníctvom videopozdravu delegátom slávnostného 25. snemu strany Smer-SD, ktorého sa zúčastnili aj predstavitelia Hlasu-SD, odkázal, aby sa opäť zlúčili do jednej strany. Na otázky spomenuté vyššie sa snažíme v príspevku odpovedať prostredníctvom historickej metódy. Sociálna demokracia mala v 20. storočí na Slovensku náročnú existenciu, čo sa čiastočne odrazilo aj na slabšom stave poznania, nakoľko história iných politických strán ako napr. ľudovej, národnej alebo komunistickej sú spracované bohatšie. Pomohla nám preto najmä kolektívna monografia slovenských autorov z 1990tých rokov Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku (najmä časti zamerané na prvú polovicu 20. storočia) a publikácia českého politológia Lubomíra Kopečka Politické strany na Slovensku 1989 až 2006 (prelom 20. a 21. storočia). Ako doplnkový literárny prameň nám poslúžili historické monografie od viacerých autorských kolektívov – dva zväzky knihy Slovensko v 20. storočí a Dejiny Slovenska (na všetkých sa spoluautorsky podieľal Dušan Kováč). Konferenčný príspevok prirodzene vysvetľuje aj okolnosti štiepenia sa sociálnych demokratov po roku 2018 a analýzou exponovaných politických tém po roku 2020 hľadá rozdielnosti a podobnosti oboch straníckych subjektov. Záver obsahuje aj autorský názor na budúcnosť sociálnej demokracie na Slovensku – ten však sám autor ponúka odbornej ako i laickej verejnosti na kritickú diskusiu. Sociálna demokracia v ére Uhorska Politické a sociálno-ekonomické reálie života Slovákov na prelome 19. a 20. storočia boli z existenčného hľadiska výrazne determinované. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 255 O slovenskej spoločnosti bolo v tejto historickej etape historikmi konštatované, že bola limitovaná tak národnostne ako aj ekonomicky, pretože „podiel slovenského obyvateľstva bol neväčší v nižších a najnižších sociálnych vrstvách a početnosť stredných a vyšších vrstiev bola v pomere k celkovému počtu Slovákov neúmerne nízka. Horné priečky slovenského rebríčka boli už tradične vyhradené vrstvám s odlišnou etnickou príslušnosťou, maďarskému vládnemu elementu, z ktorého sa naďalej formovali mocenské politické i ekonomické elity. Takýto stav prezrádzal dlhodobé zhoršovanie nerovnoprávneho postavenia slovenského národa v Uhorsku, keď vzostup po spoločenskému rebríčku bol možný iba za cenu straty slovacity. V ekonomickej sfére konkurencia neslovenskému veľkostatku (maďarského, nemeckého, židovského), maďarského finančného a priemyselného kapitálu a prekážky, ktoré kládol do cesty slovenským ambíciám štátny aparát ovládaný príslušníkmi vládnuceho národa, brzdili proces rastu slovenskej hornej strednej vrstvy. (...) Ekonomická danosť Slovenska, dominantný agrárny charakter, zakotvený v prevahe obyvateľstva existenčne závislého od poľnohospodárstva, vtlačil najtypickejšiu črtu spoločenskej stratifikácii. Za vysokým podielom obyvateľstva prislúchajúceho k poľnohospodárstvu sa však neskrývali iba masy početného a diferencovaného roľníctva a dedinskej chudoby, ale aj relatívne málopočetné horné vrstvy, ktoré tvorili strední a veľkí pozemkoví vlastníci spolu s tradičnou elitou, šľachtickými latifundistami.“1 Sociálna demokracia na Slovensku predstavuje stranícky a ideologický prúd, ktorého organizačná kontinuita s výnimkou obdobia ľudáckej a komunistickej totality 1938 – 1989 trvá od prelomu 19. a 20. storočia. Sociálni demokrati sú spoločne s kresťanskými 1 JAKEŠOVÁ, E.: Sociálne pomery a zmeny v sociálnej štruktúre. In: Slovensko v 20. storočí. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava: VEDA, 2008, s. 46-47. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 256 demokratmi po národniaroch (Slovenská národná strana – 1871) druhou najstaršou politickou silou na Slovensku. Socialistické strany boli zakladané ako politický nástroj rozširujúceho sa európskeho socialistického hnutia. V Uhorsku začali prvé robotnícke spolky vznikať na prelome 60. a 70. rokov 19. storočia. „Po vyrovnaní (rakúsko-uhorskom vyrovnaní, pozn. aut.) sa centrom robotníckeho hnutia v Uhorsku stala Budapešť. Tu tiež vznikla v roku 1869 prvá socialistická organizácia, tzv. Všeobecný robotnícky spolok, ktorý mal spojenie i s I. internacionálou. Združoval aj mnohých slovenských robotníkov žujúcich v Budapešti. Hlásil sa k Laasallovmu učeniu, ktorého cieľom bolo využiť na zlepšenie postavenia robotníctva a na získanie jeho politických a občianskych práv všetky zákonné prostriedky. O dva roky neskôr (r. 1870) vznikol v Budapešti aj Československý robotnícky spolok v Pešťbudíne a na jeho pôde slovenskí robotníci mali možnosť stretávať sa so skúsenejšími českými robotníkmi.“2 Významnou súčasťou socialistického hnutia bola spolková činnosť. Tá sa v prostredí slovenského robotníctva začala v Budapešti, nakoľko tu bolo v tomto období sústredených najviac slovenských robotníkov, ktorí sem prichádzali za prácou z celého Slovenska. V rovnakom období vznikali aj robotnícke spolky v Bratislave ako napr. Robotnícky vzdelávací spolok v rámci ktorého sa organizovali aj českí a rakúski robotníci. Politicky významnejším bol spolok Napred, ktorý hneď pri svojom zakladaní bratislavskými robotníkmi zorganizoval prvú robotnícku demonštráciu za všeobecné volebné právo, slobodu tlače, zrušenie armády a zrovnoprávnenie národov v rámci Uhorska. Čoskoro na to si robotnícke hnutie uvedomilo, že v súvislosti s požadovaným volebným právom je potrebné vytvoriť vlastnú politickú stranu, keďže pôvodným zmyslom spolkovej činnosť bola 2 HRONSKÝ, M.: Robotnícke hnutie na Slovensku do roku 1918. In: Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. Bratislava: T.R.I. Médium, 1996, s. 25. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 257 vzájomná výpomoc medzi robotníkmi. Napokon v roku 1880 došlo k zhode k vytvoreniu Všeobecnej robotníckej strany Uhorska. V tomto období sa však názory robotníkov líšia a dochádza k frakčnej činnosti robotníkov aj v pôvodných spolkoch. Okrem toho sa ich organizátori dostávajú do otvoreného konfliktu so štátnou mocou a tá voči nim začala byť reštrikčná. Robotnícke hnutie v Európe bolo organizované na internacionálnom základe a spolupracovali v ňom zástupcovia viacerých národností. Prirodzene tak vznikala nielen medzinárodná solidarita, ale aj vzájomné odovzdávanie si myšlienok a skúseností. Takouto platformou bola socialistická Internacionála. Vzhľadom na geografickú blízkosť sa stali uhorským robotníkom vzorom rakúski socialisti, ktorí ich inšpirovali k organizácii kongresu Sociálnodemokratickej strany Uhorska v roku 1890. Napriek deklarovanému internacionalizmu ho členovia socialistického hnutia patriaci k odlišných národnostiam monarchie neinterpretovali rovnako. To spôsobovalo jeho diferenciáciu, pričom slovenskí robotníci na to reagovali orientáciou spolupráce s českými socialistami. Vzmáhajúce sa socialistické hnutie bolo natoľko diferencované a zamestnané politickou aktivitou, že okrem Sociálnodemokratickej strany Uhorska začiatkom 20. storočia tiež pôsobila Západoslovenská sociálnodemokratická strana a na východnom Slovensku Hornouhorská sociálnodemokratická strana. Okrem iného to bolo spôsobené presunom politických aktivít uhorskej ľavice na územie Slovenska a to najmä do Bratislavy a Košíc. „Po utvorení stálych oblastných organizácií a sekretariátov Sociálnodemokratickej strany Uhorska na osobitných konferenciách konaných koncom roku 1905, takéto sekretariáty vznikli tiež v Bratislave a Košiciach. Svojou pôsobnosťou pokrývali územie Slovenska s výnimkou južnej časti stredného Slovenska, ktorá patrila budapeštianskemu sekretariátu, čo v podstate zodpovedalo predchádzajúcemu územnému deleniu https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 258 organizačnej činnosti Sociálnodemokratickej strany Uhorska. (...) Až od roku 1905 agitačnú činnosť na východnom Slovensku, aj mimo Košíc, vykonávali aktivisti miestnej košickej sociálnodemokratickej organizácie. Po vytvorení Hornouhorskej sociálnodemokratickej strany so sídlom v Košiciach, jej akčný rádius na východnom Slovensku zasahoval až po župu gemerskú a liptovskú, no vo výnimočných prípadoch prenikli agitátori aj na Pohronie. Hornouhorská sociálnodemokratická strana rozvíjala svoju činnosť úplne v duchu politiky budapeštianskeho vedenia uhorskej sociálnej demokracie a snažila sa maximálne obmedziť i vylúčiť vplyv sociálnych demokratov na východnom Slovensku.“3 Prieniky myšlienok slovenského národovectva a sociálnej demokracie boli na východnom Slovensku podstatne slabšie ako na jeho západe. Maďarizácia tu dosiahla podstatne vyššiu mieru a slovenské robotníctvo tu bolo v menšine. To sa prejavilo aj na vydávaní tlače tým, že sociálni demokrati na východe nevydávali žiadnu robotnícku tlač v slovenčine. Od roku 1907 tu vychádzal Kassai Muskás (Košický robotník) v maďarčine. Narastajúce národnostné napätie v Uhorsku neobišlo ani uhorských socialistov. V roku 1905 sa slovenskí socialisti z Budapešti a Bratislavy rozhodli založiť vlastnú sociálnodemokratickú stranu. „Výrazom aktivity slovenských sociálnych demokratov bolo založenie Ústredného výboru organizácie slovenského robotníctva v apríli 1904, ktorý viedol Emanuel Lehocký. Naplnením jeho hlavnej úlohy sa stalo vydávanie mesačníka Slovenských robotníckych novín od októbra 1904 v Bratislave, ktorá sa takto stala strediskom slovenského sociálnodemokratického hnutia. Od septembra 1906 pribudol ďalší mesačník Napred, rovnako redigovaný Emanuelom Lehockým. Slovenská sociálnodemokratická tlač tak mala dvojtýždennú 3 HRONSKÝ, M.: Robotnícke hnutie na Slovensku do roku 1918. In: Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. Bratislava: T.R.I. Médium, 1996, s. 31. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 259 periodicitu. (...) Zmyslom aktivít slovenských sociálnych demokratov v tomto období bolo dosiahnuť taký stav, aby sociálnodemokratická strana, opierajúca sa o odborové a politické organizácie, vystupovala ako svojbytný a plnohodnotný faktor v slovenskej politike. Slovenskí sociálni demokrati odsudzovali nadvládu jedných národov nad druhými, a preto národnostnú politiku v Uhorsku podrobovali systematicky otvorenej politike. Práve zásada rovnoprávnosti národov a myšlienka národnej emancipácie Slovákov tvorili základný rámec prístupu slovenských sociálnych demokratov k slovenskej otázke. Vyústením snáh o samostatné pôsobenie v slovenskom politickom dianí bol vznik Slovenskej sociálnodemokratickej strany v júni 1905 v Bratislave. Vznikol tak osobitný politický subjekt, ktorý si predsavzal brániť záujmy slovenských robotníkov nielen v sociálnej, ale aj v národnostnej otázke.“4 Na ustanovujúcom zjazde Slovenskej sociálnodemokratickej strany sa podľa historických záznamov zišlo 44 delegátov a prítomní boli aj zástupcovia Českoslovanskej sociálnodemokratickej strany robotníckej. Hlavný iniciátor zjazdu Emanuel Lehocký vo svojom prejave volal po rešpektovaní národných organizácií uhorských socialistov. Okrem toho strana propagovala všeobecné volebné právo, ktoré bolo prijaté o 15 rokov neskôr a ťažko si predstaviť, že by k nemu došlo bez socialistickej agitácie a snáh. Politická emancipácia slovenských socialistov sa v uhorských pomeroch veľmi rýchlo ukázala ako nemožná. „Budapeštianske vedenie strany hrozilo, že im zabráni prístup do odborových a zväzových skupín na Slovensku a znemožní financovanie organizácie. To sa napokon aj stalo. Pod týmto tlakom, aj napriek tomu, že si slovenskí sociálni demokrati nepriali ,žiadne poručníkovanie‘ z Budapešti, a usilovali sa obhajovať samostatnosť, pre organizačnú slabosť a nedostatok finančných prostriedkov na mimoriadnom zjazde 4 PODRIMAVSKÝ, M.: Postoj slovenskej spoločnosti k vojne. In: Slovensko v 20. storočí. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava: VEDA, 2008, s. 162. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 260 (II. Zjazd slovenských sociálnych demokratov) zvolanom na 18. marca 1906 v Bratislave, pripojili sa opäť k Sociálnodemokratickej strane Uhorska.“5 Napriek tomu slovenskí sociálni demokrati pokračovali vo svojej aktivite a „v búrlivých rokoch 1905–1907 sa vedenie slovenskej sociálnej demokracie a po ňom výkonný výbor prostredníctvom svojho časopisu, prednáškami, organizovaním početných politických zhromaždení robotníctva a štrajkových pohybov čoraz viac zapájali aj do zápasov za zlepšenie sociálneho postavenia pracujúcich, za demokratické práva a slobody, za zavŕšenie buržoáznodemokratickej premeny v Uhorsku.“6 Politická pozícia slovenských sociálnych demokratov počas prvej svetovej vojny Pokiaľ boli politické pomery Uhorka nepriaznivé pre napĺňanie slobodného rozvoja jeho národov a práve národnostná otázka bola jednou z ústredných tém všetkých politických strán Slovákov – prirodzene okrem Slovenskej národnej strany aj ľudákov a slovenských socialistov – potom vypuknutie prvej svetovej vojny okrem ďalšieho vzostupu nacionalizmu priniesol sociálnu radikalizáciu. Územie Slovenska sa síce priame vojnové udalosti dotkli len okrajovo (na prelome rokov 1914 a 1915 sa dostali ruské vojská na severovýchod Slovenska), ale už aj samotné masové odvody vojakov – dovtedy pracujúcich mužov v poľnohospodárstve, remeslách, priemysle a obchode – mali negatívny dopad na celkové hospodárstvo. „Najväčšie pobúrenie na dedinách vyvolávali násilné úradné rekvirácie. Vláda s takou zdĺhavou vojnou vôbec nepočítala, zásob nebolo. Ihneď od začiatku vojny začali stúpať ceny všetkých tovarov, 5 MAGDOLENOVÁ, A.: Emanuel Lehocký – zakladateľ slovenskej sociálnodemokratickej strany Uhorska. In: Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. Bratislava: T.R.I. Médium, 1996, s. 73. 6 HRONSKÝ, M.: Robotnícke hnutie na Slovensku do roku 1918. In: Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. Bratislava: T.R.I. Médium, 1996, s. 25. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 261 priemyselných výrobkov i potravín. Roľníci odmietali predávať za znehodnotené peniaze, úrady siahli k nútenému výkupu všetkých prebytkov nad vlastnú spotrebu roľníka. Rekvirácie dostávali postupne stále dramatickejší charakter, v posledných rokoch vojny sa už bežne museli robiť za asistencie žandárov. Hoci mali Uhorsko prebytky obilia, mäsa i ostatných potravín, úrady neboli schopné vôbec zvládnuť zásobovanie väčších miest a priemyselných stredísk. Nebolo múky, masti, z obchodov zmizol i textil, obuv. Špekulácia, obchod na čierno rozkvitli priam pred očami úradov, ktoré sa správali celkom pasívne. Za jediný rok, od začiatku vojny, vzrástli životné náklady dvojnásobne. Pre tých, čo už pred vojnou žili v chudobe, to znamenalo úplnú katastrofu.“7 Prvá svetová vojna prirodzene zasiahla do aj činnosti politických strán, ktoré vo vojnovom období nechceli dávať zámienku štátnej reštrikcii, ktorá bola prísnejšia ako v období mieru a nemali záujem ani na obvineniach z podvracania z vojnového úsilia (ešte stále) svojej uhorskej vlasti. Ako sa zmieňuje Anna Magdolenová v monografii Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku v období vojny bola verejná politická aktivita prakticky nemysliteľná. Jej popredný člen Emanuel Lehocký preto zameral svoje úsilie na udržanie straníckej tlače – Robotníckych novín. „Nebolo to však jednoduché, pretože viacerí jeho blízki spolupracovníci museli narukovať, a keď bol povolaný k vojsku aj ich hlavný redaktor Edmund Borek, prevzal redigovanie Robotických novín opäť Emanuel Lehocký a ich redakciu preniesol do svojho bytu. Pre stratu mnohých odberateľov a nedostatok papiera, noviny vychádzali len v obmedzenom rozsahu a niekedy sa i na celé mesiace odmlčali.“8 7 LIPTÁK, L.: Dejiny Slovenska. Bratislava: Academic Electronic Press, 2011, s. 52. 8 MAGDOLENOVÁ, A.: Emanuel Lehocký – zakladateľ slovenskej sociálnodemokratickej strany Uhorska. In: Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. Bratislava: T.R.I. Médium, 1996, s. 76. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 268 demokracie na Slovensku.13 Hlavní sociálnodemokratickí funkcionári po jesenných udalostiach zostali mimo územia Slovenska alebo odišli do emigrácie. Nižšie stranícke štruktúry boli buď politicky pasívne, alebo boli aktívne v politickej ilegalite, odboji, alebo väzení. Zvrat celkom nepriniesol ani koniec 2. svetovej vojny. Hoci boli slovenskí sociálni demokrati opäť politicky aktívni najmä od roku 1943, mali tendenciu vytvoriť jednotnú stranu najmä s ďalšími ľavicovo orientovanými skupinami a to najmä s komunistami. „Prvý raz otázka zjednotenie oboch strán bola povstaleckej verejnosti otvorene predložená vo Vyhlásení KSS z 2. septembra 1944: ,V našom boji postupovali sme spoločne s väčšinou sociálnodemokratických súdruhov, ktorí ako my viedli protifašistický boj. Tento spoločný boj vzájomným želaním vyústi v jednotu socialistického robotníckeho a roľníckeho hnutia na Slovensku a v jednotnú stranu pracujúceho ľudu.‘ V nasledujúcich dňoch po návrate K. Šmidkeho z Moskvy nadobudli rokovania o zhodnotení konkrétne formy. Medzi vedúcimi predstaviteľmi došlo k rokovaniam o všetkých otázkach a ku konkrétnej dohode a k stanoveniu presného termínu zjazdu.“14 Ten sa napokon konal 17. septembra 1944 v Banskej Bystrici a po ňom nasledovali zjednocovanie stretnutia miestnych a okresných organizácií na povstaleckom území stredného Slovenska. Definitívne tak skončila takmer polstoročná samostatná organizačná kontinuita sociálnej demokracie na Slovensku. Slovenská sociálna demokracia po roku 1989 Obnova alebo opätovné založenie sociálnej demokracie na Slovensku prebiehalo celkovo pre ľavicu v politicky nepriaznivom 13 ŠUCHOVÁ, X.; RUMAN, L.; NIŽŇANSKÝ, E.: Dokumenty o likvidácií politických strán v období autonómie Slovenska na príklade československej sociálnej demokracie. In: Studia historica Nitriensia, 1997, VI., s.217-248. 14 FREMAL, K.: Sociálnodemokratická strana na Slovensku v rokoch 1938-1944. In: Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. Bratislava: T.R.I. Médium, 1996, s. 301-302. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 269 období. Politická logika krachu komunistického režimu ľavicové stranícke subjekty poslala do opozície. „V priestore postkomunistickej strednej Európy po roku 1989 hral na začiatku obnovenej politickej súťaže významnú úlohu fenomén kompromitácie nielen komunizmu, ale i ľavice ako takej. To vytvorilo nepríjemný hendikep pre sociálnodemokratické strany. U niektorých strán pôvodne deklarujúcich sociálnodemokratický profil to viedlo až k postupnému vzďaľovaniu sa od tejto orientácie.“15 Išlo o fenomén, ktorý sa prirodzene prejavil aj v podmienkach slovenskej politiky. Sociálnodemokratická strana na Slovensku začala svoju činnosť už v prvých mesiacoch roku 1990 a súčasťou jej pôsobenia boli aj vlastné stranícke noviny s nie celkom priliehavým názvom Ľudové noviny, ktoré pravidelne vychádzali len niekoľko mesiacov. Vydávanie straníckej tlače ale malo v tomto období svoj význam – minimálne v predvolebnom období. Sociálna demokracia ale na Slovensku získala len 1,82%, čo nestačilo na vstup do parlamentu (Slovenskej národnej rady). Podobne nebola strana úspešná ani vo voľbách 1992, kedy získala 4% a to napriek tomu, že sa jej lídrom stal Alexander Dubček. V tomto období v strane súperili dve hlavné koncepcie. „Prvý prúd reprezentoval bývalý predseda Boris Zala, ktorý presadzoval orientáciu na HZDS. Zala to odôvodňoval existenciou sociálnodemokratického krídla v HZDS a tým, že táto formácia sa aj s pomocou SDSS časom premení v sociálnodemokratický subjekt. Naproti tomu druhý prúd reprezentovaný Jaroslavom Volfom sa orientoval na spoluprácu s SDĽ. Ku stretu oboch koncepcií došlo na zjazde 13. a 14. novembra 1993 v Bratislave – Petržalke, kde na predsednícky post kandidoval Zala i Volf. Zvíťazil Volf, keď získal 120 hlasov z 217.“16 Práve tento výsledok o rok neskôr znamenal, 15 KOPEČEK, L.: Politické strany na Slovensku 1989 až 2006. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2007, s. 30. 16 Tamtiež, s. 213. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 270 že SDSS kandidovala v ľavicovej koalícii Spoločná voľby spolu s SDĽ, pričom táto kandidátka spolu získala 10,42%. Stala sa tak síce druhou najväčšou parlamentnou stranou, ale volebný výsledok bol aj sklamaním, pretože 1. koalícia mala väčšie predvolebné očakávania a 2. strana po voľbách skončila v opozícii. Pre úplnosť je potrebné tiež doplniť, že vo voľbách do NR SR 1994 kandidoval nominálne ďalšie dva sociálnodemokratické subjekty - Sociálna demokracia (SD) a Reálna sociálnodemokratická strana Slovákov (RSDSS), ktorú súčtom ale získali len 0,37%. Tzv. éra mečiarizmu v období rokov 1994-1998 plná sporných privatizačných rozhodnutí, sociálno-ekonomických problémov, podozrení zo spolupráce organizovaného zločinu a spravodajskej služby štátu, z únosu syna prezidenta republiky a ďalších v kombinácii so sklamaním z volebného výsledku vo voľbách 1994 priniesli orientáciu sociálnych demokratov na spoluprácu v ďalšom volebnom projekte – Slovenskej demokratickej koalícii (SDK), ktorá vo voľbách 1998 získala 28%. Osud SDK ale po voľbách nebol jasný. Časť jej členov po voľbách požadovala „návrat“ k pôvodným politickým stranám a časť pokračovanie SDK. Na jednej strane prozápadná orientácia a dištancovanie sa od politického štýlu HZDS legitimizovali účasť sociálnych demokratov na prvej vláde Mikuláša Dzurindu, avšak najmä jej reformné kroky, ktoré mali negatívny dopad na životnú úroveň, spôsobili, že ľavicové strany sa dostávali do čoraz väčšieho politického konfliktu s hlavnou vládnou líniou. Popularita vlády sa začala prudko prepadávať a spolu s ňou v prieskumoch verejnej mienky klesali ľavicové strany. Tie sa do parlamentných volieb 2002 opäť rozhodli vytvoriť spoločnú kandidátku na kandidačnej listine SDĽ. Tá ale získala len 1,36% hlasov a navyše pred ňou skončil iný sociálnodemokratický subjekt Sociálnodemokratická alternatíva (SDA) s 1,8%. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 271 Smer ako hegemón slovenskej ľavice – náročná cesta od triumfu 2006 k štiepeniu 2020 Voľby do NR SR 2002 priniesli slovenským sociálnych demokratom debakel. Museli sa preto hlbšie zamyslieť nad ďalším politickým životom. Týkalo sa to rovnako aj politickej strany Smer, ktorú v roku 1999 založili prevažne bývalí členovia SDĽ (Robert Fico), sociálnej demokracie (Boris Zala) a ďalší. Tá sa v zakladajúcom období prezentovala ako neideologická strana. Jej profilácia pred parlamentnými voľbami 2002 ako tzv. tretej cesty mala iný význam ako v západnej Európe. Tam pojem predstavoval istý prienik myšlienok ekonomického liberalizmu a sociálneho štátu, ale v slovenských pomeroch tento pojem v podaní Smeru obsahoval kritiku štandardných politických strán, klientelizmu a korupcie, odmietanie „paušálnej kritiky“ komunistického režimu spred roka 1989 a súčasne preferoval silnú ruku štátu, jeho manažérske riadenie, poriadok ale aj pomoc tým, ktorí to vzhľadom na objektívnu životnú situáciu potrebujú. Výsledky volieb 2002 ale tento „neideologický“ model nepotvrdili ako dostatočne voličsky atraktívny. Vznik konzervatívno-liberálnej vlády usmernili Smer vľavo. „Silná pozícia Smeru po voľbách 2002 nič menej napomohla tomu, že odpor zahraničných sociálnodemokratických strán voči nemu sa začal zmenšovať. Doterajšie pre PES partnerské ľavicové strany (SDĽ, SDSS) sa ocitli mimo parlament a na Slovensku jej nezostal žiadny významný partner. Smer naviac vyplnil väčšinu priestoru naľavo od stredu a mimoparlamentnú ľavicu pohltil. Za tejto situácie sa perspektíva zblíženia Smeru so západoeurópskou sociálnodemokratickou ľavicou stala reálnou, a to i cez obrovský programový rozdiel. Výsledkom bolo, že v máji 2005 získal Smer členstvo v PES a v Socialistickej internacionále (SI).“17 Integrácia politických subjektov vľavo od stredu 17 Tamtiež, s. 299. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 272 ale nebola jednoduchá. Ich bývalí lídri museli akceptovať absenciu akýchkoľvek straníckych vedúcich pozícií (časť z nich neskôr získala prestížne funkcie v slovenskej diplomacii) a proces sa nezaobišiel bez politického napätia ani na nižších straníckych úrovniach. „Výrazne sa zväčšila i členská základňa Smeru, ktorá asi zo 7 tisíc pred zlúčením mala nárast na asi 14-16 tisíc členov (počítalo sa s tým, že nie všetci členovia SDĽ, SDA, a SDSS budú mať o členstvo záujem). Do polovice februára 2005 sa do Smeru preregistrovalo cez päť tisíc členov týchto troch strán. Zlúčenie s niekoľkými značne odlišnými subjektmi však muselo vyvolať i vzájomný antagonizmus daný prirodzenou súťažou medzi ,starou‘ elitou Smeru na rôznych úrovniach a ,novo‘ príchodzími. Verejne viditeľne sa to ale pred voľbami 2006 prejavovalo len obmedzene.“18 Hoci vo verejnosti už v prvých mesiacoch roka 2003 viditeľne rástla nespokojnosť s pôsobením druhej vlády Mikuláša Dzurindu, Smeru – sociálnej demokracii, ako sa volal od roku 2004, jeho „nové“ politické zameranie presvedčivé volebné výsledky vo voľbách do Európskeho parlamentu 2004 ani v regionálnych voľbách 2005 neprinieslo. Ale parlamentné voľby 2006 už boli o inom. Smer-SD prvý krát vyhral voľby so ziskom 29,14%, pričom svojho hlavného politického oponenta dovtedy vládnu SDKÚ-SD ďaleko nechal za sebou so ziskom len 18,35% (aj to bol v porovnaní s očakávaniami prieskumov verejnej mienky lepší výsledok). Začalo sa tak desaťročie volebných výhier Smeru-SD. Ten vo voľbách 2010 potvrdil svoju dominanciu, keď získal 34,79%, ale celkový volebný výsledok nestačil na zostavenie vlády, ktorú napokon opäť vytvorila SDKÚ-DS. Jej trvanie ale bolo krátke a v predčasných parlamentných voľbách 2012 Smer-SD drvivo zvíťazil s viac ako 44%, čo mu stačilo na vytvorenie jednofarebnej vlády. Mimoriadny výsledok dosiahnutý najmä pod vplyvom korupčnej kauzy Gorila bol ale v Smere-SD prijatý s istou rezervovanosť. Sociálni 18 Tamtiež, s. 293. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 273 demokrati si boli vedomí, že išlo o výnimočný výsledok a že sa v ďalších voľbách nebude opakovať. Tento prenikavý politický úsudok umožnil pokračovanie účasti Smeru-SD v exekutíve aj po voľbách 2016, kedy síce percentuálne (nie počtom hlasov) mal najslabší volebný výsledok od roku 2006, ale svoje postavenie najsilnejšej politickej strany nestratil. Zlom symbolicky nastal 21. februára 2018, keď v obci Veľká Mača došlo k vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej. Tá sa stala podnetom na najvážnejšiu politickú krízu na Slovensku po roku 1989. Jej dôsledkom bola rekonštrukcia vlády. Okrem viacerých ministrov sa vymenil aj predseda vlády SR. Roberta Fica vymenil Peter Pellegrini. Pôsobenie Smeru-SD sa tak dostalo medzi rokmi 2018-2020 do éry „politického dualizmu“. Blížiace sa voľby do NR SR 2020 vyvolávali čoraz častejšie opakujúcu sa otázku o líderstve kandidátky strany do parlamentných volieb. Tá bola v ovzduší veľkého personálneho napätia napokon vyriešená v prospech Petra Pellegriho ako jednotky kandidátky a predsedu strany Roberta Fica ako dvojky, ktorý napokon nebol ani tvárou volebnej kampane. Prieskumy verejnej mienky po kríze na jar 2018 zaznamenávali výraznejší prepad podpory Smeru-SD. Ten svoju popularitu postupne strácal od začiatku volebného obdobia v roku 2016, ale výraznejšie sa prejavil v roku 2018. Strana sa rozhodla svoju podporu zachrániť napríklad aj chvatným prijatím zákona o 13. dôchodkoch pre seniorov. Pravdepodobne aj vďaka tomu strana získala 18,29%, ale ocitla sa v politickej opozícii. V Smere-SD sa bezprostredne po voľbách otvorila otázka vedenia strany, ale už v júni 2020 Peter Pellegrini oznámil, že sa rozhodol založiť novú politickú stranu Hlas – sociálna demokracia. Tá bola napokon Ministerstvom vnútra SR zaregistrovaná v septembri 2020. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 274 V dôsledku toho sa časť poslancov zvolených na kandidátke SmeruSD odtrhlo a pokúsila sa založiť vlastný poslanecký klub. Išlo o jedenásť poslancov ktorí vystúpili zo strany Smer na čele s Petrom Pellegrinim a v tom čase dostali prezývku Pellegriniho jedenástka. Boli medzi nimi aj dvaja dovtedajší podpredsedovia Smeru-SD Peter Žiga a Richard Raši a bývalá ministerka vnútra SR Denisa Saková. Týmto poslancom sa ale nepodarilo získať dostatočný počet hlasov v parlamente na vznik poslaneckého klubu, a preto poslanci okolo Petra Pellegriniho pôsobili ako nezaradení poslanci až do konca volebného obdobia 2023. Strana sa ešte v roku 2022 stala asociovaným členom Strany európskych socialistov (PES), čo malo pre budúcnosť strany veľký význam, nakoľko prostredníctvom tohto členstva sa strana mohla realizovať v presadzovaní názorov nie len na národnej ale aj na európskej úrovni a najmä ako nová strana podčiarknuť svoju politickú identitu a nadobudnúť väčšiu politickú prestíž. Strana sa v zakladateľskom období hlásila k princípom silného sociálneho štátu s apelom na mladých ľudí, ktorí sa nemali báť prihlásiť k sociálnej demokracii. Kritici ale od začiatku uvádzali, že Hlas-SD je len „filiálka“ Smeru-SD. Aj preto sa Hlas-SD snažil svojou kritikou vymedziť voči Smeru-SD aj prihlásením sa k transparentnosti a odmietaním korupcie. Strana inklinovala aj myšlienkam progresívnej sociálnej demokracie podporou rovnakých práv pre všetkých, odmietaním diskriminácie na základe pohlavia, sexuálnej orientácie a ďalších faktorov. Odmietala pravicový populizmus a radikalizmus najmä na vnútropolitickej scéne. Vyjadrovala sa tiež k energetickej bezpečnosti krajiny a presadzovala štát, ktorý má posilniť vlastnícke postavenie v oblasti energetických podnikov s cieľom zastavenia rastu cien energií. V apríli roku 2023 strana spustila národnú petíciu s názvom Dostaňme Slovensko na správnu cestu. To bolo možné chápať ako snahu o presadenie a potvrdenie si svojich hodnôt. Peter Pellegrini vyjadril https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 275 názor, že petícia má slúžiť ako podklad pre akúkoľvek budúcu vládnu koalíciu, nakoľko podpis jej mohli odovzdať aj voliči iných strany. Podľa petičných bodov by vláda, ktorá by vzišla z volieb mala zabrániť výraznému zvyšovaniu cien energií tým, že vráti kontrolu nad strategickými energetickými spoločnosťami štátu a zároveň chcela presadiť silnú pozíciu štátu pri obchodovaní s potravinami. Súčasne chcela chrániť dôchodcov, rodiny a slabých jednotlivcov pred zdražovaním poskytujúc im trinásty dôchodok a ďalšiu mimoriadnu pomoc. Petičná akcia mala rovnako dôležitý kontext aj s blížiacimi sa predčasnými parlamentnými voľbami. Jej hlavným cieľom bola mobilizácia vlastných voličov a snaha osloviť aj voličov iných politických strán prípadne nevoličov zvažujúcich podporu Hlasu-SD. Tento cieľ sa jej ale naplniť nepodarilo. Strana realizáciu petície podcenila. Nerealizovala ju dostatočne intenzívne v uliciach s petičnými aktivistami oslovujúcimi ľudí o podporu – teda ako kontaktnú kampaň. Tesne predtým pritom najmä v oblasti západnej časti Slovenska prebehli tzv. pochody za mier na ktorých sa zúčastnili vo februárovom počasí tisíce ľudí. Pochody boli formálne organizované aktivistami z prostredia deziformačných médií na Slovensku. Protestujúci na námestia neprišli so straníckymi odznakmi ani vlajkami a akcie formálne nemali podporu žiadnej z politických strán a dokonca sa udiali bez väčšej mediálnej pozornosti hlavných médií. Tesne po nich ale rétoriku týchto zhromaždení prevzali predstavitelia Smeru-SD. A to spôsobilo zvrat v preferenciách politických strán. Postupne sa preferenčne „zviechajúci“ sa Smer-SD v prvých jarných prieskumoch dostal pred stagnujúci Hlas-SD. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 276 Graf č. 1: Preferencie Hlasu-SD a Smeru-SD podľa agentúry Focus. Zdroj: SME: Porovnanie preferencií strán – Hlas, SMER-SD. In: SME. [online], [cit. 31/12/2024]. Dostupné na internete: <https://volby.sme.sk/pref/1/politickestrany/s/6113/hlas/ako?additionalSubjectIds=1>. Graf č. 2: Preferencie Hlasu-SD a Smeru-SD podľa agentúry AKO. Zdroj: SME: Porovnanie preferencií strán – Hlas, SMER-SD. In: SME. [online], [cit. 31/12/2024]. Dostupné na internete: <https://volby.sme.sk/pref/1/politickestrany/s/6113/hlas/ako?additionalSubjectIds=1>. Hlas-SD už „rozbehnutý vlak Smeru-SD“ nedokázal do konca septembra, kedy sa konali voľby, dobehnúť. Prispela tomu aj istá apatia lídra strany Petra Pellegriniho a celkový dojem z volebnej kampane https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 277 Hlasu-SD bol rozpačitý. Hlavné posolstvá boli časťou verejnosti prijímané ako príliš populistické a pre iných splývali s ponukou ďalších sociálne orientovaných politických strán a čiastočne krajne pravicovej Republiky. Strana aj napriek neutrálnemu výkonu vo volebnej kampani získala 14,70% hlasov. Vytvorením vlády bol poverený Robert Fico a povolebné vyjednávania medzi politickými stranami prebehli relatívne rýchlo. Predsedníctvo Hlasu-SD po rokovaniach za zatvorenými dverami jednomyseľne schválilo vstup do vládnej koalície so Smerom-SD. Odlišnosti a prieniky v postojoch sociálnych demokracií po roku 2020 Ak nemáme chápať rozštiepenie Smeru-SD a následný vznik HlasuSD len ako personálny spor lídrov skúmaných politických strán, je potrebné zamerať sa na ich politické postoje. V tejto časti konferenčného príspevku sa zameriame primárne na ich politické postoje vzhľadom na to, že Smer-SD vo voľbách do NR SR nekoncipoval (na rozdiel od Hlasu-SD) podrobnejší programový dokument. Smer-SD pripravil len stručnejšiu programovú deklaráciu a volebný program Hlasu-SD obsahoval viac floskúl ako konkrétnych zámerov alebo dát. Jednou z hlavných verejných tém bola vírusová pandémia ochorenia Covid-19 a s tým súvisiace opatrenia prijaté krízovým štábom a vládou SR. Ďalšou dôležitou témou bola vojna na Ukrajine. Okrem nich sa politické strany dotkli problematiky ľudských práv. Od zavedenia protipandemických opatrení sa k nim Hlas-SD spolu so Smerom-SD vyjadrovali kriticky. Opatrenia boli podľa nich príliš prísne a obmedzovali základné slobody. Smer-SD tvrdil, že vláda pod vedením Igora Matoviča zaviedla neprimerané a súčasne neúčinné opatrenia, ktoré bránili hospodárskemu rastu krajiny. Hlas-SD vyjadroval taktiež nesúhlas s určitými opatreniami a kritizoval https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 284 s väčšími ľavicovo vymedzenými politickými stranami. Počas 1990tých rokov mala najbližšie k SDĽ, ktorá ju formálne v roku 2004 aj zintegrovala – ale už do nového politického projektu Smer – sociálna demokracia. Tento politický subjekt sa počas nasledujúcich 15 rokov prejavil ako vnútorne mimoriadne stabilný. V strane sa prirodzene vyskytli najmä personálne aj ideové pnutia, ale v porovnaní s inými politickými stranami na Slovensku po roku 1989 sa Smer-SD javil ako stranícky monolit. Organizačnú kontinuitu načala až vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej začiatkom roka 2018 a tvrdohlavé odmietanie zmien na mieste šéfa strany Robertom Ficom. To spôsobilo vznik Hlasu – sociálnej demokracie v lete 2020, pričom až do jari 2023 bolo možné, že práve táto sociálna demokracia bude môcť zvíťaziť nad svojou „staršou sestrou“ vo voľbách do NR SR na jeseň 2023. Napokon to však bol politicky skúsenejší, paradoxne dynamickejší a húževnatejší Smer-SD, ktorý opäť uspel, hoci na zostavenie vlády potreboval HlasSD. Ten sa po svojom vzniku snažil opakovane vymedziť voči pôsobeniu Smeru-SD tak v personálnej ako aj v ideovej oblasti. HlasSD sa v porovnaní so Smerom-SD snažil pri reagovaní na rovnaké alebo príbuzné témy pôsobiť umiernenejšie a kultivovanejšie. Zásadnejší rozdiel medzi stranami bol v oblasti ľudských práv a téme LGBTI+, kde bol postoj Hlasu-SD v porovnaní so Smerom-SD zreteľne liberálnejší. Táto rozdielnosť ale stranám nezabránila v spolupráci na vládnej úrovne od jesene 2023, pričom ani v nasledujúcom roku 2024 medzi stranami nedochádzalo k žiadnym politickým sporom – a to ani pri prezidentských voľbách. Počas nich bolo možné zaznamenať isté napätie medzi Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim, ale v 2. kole nespôsobilo problémy so zvolením predsedu Hlasu-SD za prezidenta SR. Po necelých štyroch rokoch sa preto ich vzťah dá charakterizovať ako „konkurenčne partnerský“. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 285 Účasť dvoch sociálnych demokracií v jednom parlamente a dokonca aj v jednej vláde je politickou anomáliou a bez väčších ideových alebo programatických rozdielov nemá zmysel ani logiku. Ako však naznačil náčrt historického exkurzu sociálnej demokracie na Slovensku v 20. storočí, tak počas prvej Československej republiky ako aj 1990tých rokoch, rámcovo sa v nich vyskytli dve relevantné socialistické strany (radikálnejšia a umiernenejšia). Počas 1. ČSR boli radikálni socialisti organizovaní v KSS, umiernení v sociálnej demokracii. V 1990tých rokoch sa radikálnejší ľavičiari ocitli v SDĽ (s výnimkou „nereformovaných“ komunistov z KSS) a umiernenejší v SDSS. V oboch prípadoch za rôznych historických okolností ale došlo k spájaniu síl – pričom „navrch“ medzi nimi mala v oboch prípadoch radikálnejšia strana. A práve výsledok parlamentných volieb 2023 ako aj prezidentských volieb 2024 môže byť „predzvesťou“ toho, že história sa môže opakovať po tretí krát. Literatúra: ČAPLOVIČ, D.; ČIČAJ, V.; KOVÁČ, D.; LIPTÁK, Ľ.; LUKAČKA, J.: Dejiny Slovenska. Bratislava: Academic Electronic Press, 2000, 310 s. FREMAL, K. a kol.: Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. Bratislava: T. R. I. Médium, 1996, 499 s. KOPEČEK, L.: Politické strany na Slovensku 1989 až 2006. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2007, 627 s. KOVÁČ, D.: Slovensko v 20. storočí. Na začiatku storočia. Bratislava: Veda, 2004, 292 s. KOVÁČ, D.: Slovensko v 20. storočí. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava: Veda, 2008, 325 s. Internetové články: BLAHA, Ľ.: Slniečkari budú chcieť zneužiť vraždu v Bratislave na politickú mobilizáciu v regionálnych voľbách. In: Aplikácia Telegram, 2022. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 286 [online], [cit. 31/12/2024]. Dostupné na internete: <https://t.me/LubosBlahaSmer/397>. MEDVEĎ MACÍKOVÁ, P.: Tlačová správa: Odsudzujeme násilie. In: Strana-Hlas.sk, 2022. [online], [cit. 31/12/2024]. Dostupné na internete: <https://strana-hlas.sk/aktuality/patriciamedvedmacikova/tlacova-sprava-odsudzujeme-nasilie/>. MEDVEĎ MACÍKOVÁ, P.: Tlačová správa: Vyjadrenie k situácii na Ukrajine. In: Strana-Hlas.sk, 2022. [online], [cit. 31/12/2024]. Dostupné na internete: <https://strana-hlas.sk/aktuality/patriciamedved-macikova/tlacova-sprava-vyjadrenie-k-situacii-naukrajine/>. NR SR: Hlasovanie poslancov. In: NRSR.sk, 2022. [online], [cit. 31/12/2024]. Dostupné na internete: <https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/hlasovani e/hlasklub&ID=48673>. SITA: Fico: Je tu opäť snaha zneužiť vraždu na politické ciele a už len čakám kedy povedia, že som na vine. In: SITA Webnoviny, 2022. [online], [cit. 24/04/2023]. Dostupné na internete: <https://sita.sk/fico-je-tuopat-snaha-zneuzit-vrazdu-na-politicke-ciele-a-uz-lencakam-kedypovedia-ze-som-na-vine/>. SITA: Smer-SD chce pre systém S-300 odvolávať vládu, Fico hovorí o zradcovskej politike a Blaha o čistom šialenstve. In: SITA Webnoviny, 2022. [online], [cit. 31/12/2024]. Dostupné na internete: <https://sita.sk/smer-sd-chce-pre-system-s-300-odvolavatvladufico-hovori-o-zradcovskej-politike-a-blaha-o-cistomsialenstve/>. SME: Porovnanie preferencií strán – Hlas, SMER-SD. In: SME. [online], [cit. 31/12/2024]. Dostupné na internete: <https://volby.sme.sk/pref/1/politickestrany/s/6113/hlas/ako?additionalSubjectIds=1>. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-14 287 SMER: Tlačová správa: Reakcia strany Smer-SDD na protiústavné rozhodnutie vlády o Migoch! In: Strana-Smer.sk, 2023. [online], [cit. 31/12/2024]. Dostupné na internete: <https://www.stranasmer.sk/aktuality/tlacove-spravy/post/reakcia-strany-smer-ssdnaprotiustavne-rozhodnutie-vlady-o-migoch>. TASR: Bratislava Shooting Re-designated as Terrorist Attack. In: TASR, 2022. [online], [cit. 31/12/2024]. Dostupné na internete: <https://www.tasr.sk/tasr-clanok/TASR:2022101700000316>. TASR: Hlas považuje presun systému S-300 za ohrozenie obranyschopnosti SR. In: Teraz.sk, 2022. [online], [cit. 31/12/2024]. Dostupné na internete: <https://www.teraz.sk/slovensko/hlas-povazujepresun-s-300-na-ukrajinu/625412-clanok.html>.