Full text
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika Filozofická fakulta Katedra sociálnej práce KOŠICE, 2025
Spoločne v trinástej komnate ...alebo keď fotografia prehovorí Kolektív autorov: doc. PhDr. Katarína Šiňanská, PhD., Mgr. Lucia Tóthová, PhD., univer.doc., Mgr. Tomáš Šeďo, PhD. Katedra sociálnej práce, Filozofická fakulta, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach CC BY NC ND Creative Commons Attribution-NonCommercial-No-derivates 4.0 Za odbornú a jazykovú stránku publikácie zodpovedajú autori. Rukopis neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou. Umiestnenie: https://unibook.upjs.sk/sk/ Dostupné od: 31.10.2025 DOI: https://doi.org/10.33542/SVT-0458-3 ISBN 978-80-574-0457-6 (tlačená publikácia) ISBN 978-80-574-0458-3 (e-publikácia)
SOCIÁLNE POTREBY A ICH VÝZNAM PRE ĽUDÍ SO ZDRAVOTNÝM ZNEVÝHODNENÍM Každý človek má potreby – od tých najzákladnejších, ako je jedlo a bezpečie, až po potrebu lásky, uznania a sebarealizácie, teda rozvoja svojho potenciálu. Tieto potreby boli zoradené do tzv. Maslowovej pyramídy, kde na seba nadväzujú podľa toho, ako veľmi sú pre náš život nevyhnutné. Ak máme uspokojené základné potreby, začneme túžiť po tých vyšších – napríklad po blízkych vzťahoch, spolupatričnosti, rešpekte a možnosti rozvíjať sa. Ľudia so zdravotným znevýhodnením majú rovnaké potreby ako ktokoľvek iný. Rozdiel je často len v tom, že ich naplnenie je pre nich náročnejšie – nie preto, že by ich menej chceli, ale preto, že im v tom často bránia vonkajšie prekážky. Chýbajúca podpora, bariéry vprostredí, nedostatok informácií či predsudky spoločnosti spôsobujú, že sa na ich potreby zabúda. Niektoré potreby sa potom stávajú „neviditeľné“ – nie preto, že by neexistovali, ale preto, že ich okolie nevníma. Sociálne potreby, ako je láska, priateľské vzťahy, pocit spolupatričnosti, možnosť komunikovať a byť súčasťou komunity, sú pre ľudí kľúčové. Ak nie sú naplnené, vznikajú pocity samoty, smútku, bezmocnosti či frustrácie. Z výskumov vieme, že osamelosť alebo pocit odmietnutia môže bolieť rovnako ako fyzická bolesť. O to dôležitejšie je vnímať, že každý z nás túži po tom istom – po prijatí, rešpekte, priateľstve, láske. Ľudia so zdravotným znevýhodnením najlepšie rozumejú svojim vlastným potrebám. Preto je dôležité, aby mohli sami pomenovať, čo potrebujú a ako im spoločnosť môže pomôcť. Nestačí len o nich rozhodovať – treba ich počúvať a zapojiť do riešení. Fotografie, ktoré uvidíte, zachytávajú pohľad autorov so zdravotným znevýhodnením na svet okolo seba. Prostredníctvom nich nám dávajú možnosť nahliadnuť do ich každodennosti, radostí, výziev a potrieb. Ich hlas a pohľad je dôležitý – nielen pre odborníkov, ale pre nás všetkých. Katarína Šiňanská, Lucia Tóthová a Tomáš Šeďo
Publikácia s názvom „Spoločne v 13-tej komnate“ predstavuje fotografie Majákovcov, klientov špecializovaného zariadenia Maják, n.o.. Peter, Juraj, Martin a Peťo ich zverejnením poodkrývajú to, čo je zvyčajne pred svetom skryté. Fotografie predstavujú hlas, ktorý chce byť vypočutý širokou verejnosťou. Hlas, ktorý poukazuje na sociálne potreby klientov so zdravotným znevýhodnením a bariéry, s ktorými sa stretávajú pri ich uspokojovaní. ...aby sme ich situáciu všetci vnímali, chápali. ...aby sme boli voči sebe ľudskejší. T a k p o D m e n a z r i e T z a d v e r e k o m n a t y . . .
Peter a blízkosť, ktorá dáva zmysel
Volám sa Peter, žijem v Majáku – v malom rodinnom dome pri Košiciach, ktorý je mojím domovom. Som nepočujúci a prakticky nevidiaci. Vmojej izbe mám množstvo vecí, ktoré som vytvoril vlastnými rukami – obrázky, suveníry a výrobky z tvorivých dielní. Vždy si dávam záležať na tom, aby bola izba uprataná. Na stole mám svoj kalendár. Každý deň v ňom má svoje miesto – podujatia a aktivity sú vopred označené obrázkom alebo slovom, aby som vedel, na čo sa môžem tešiť. Najradšej mám arteterapiu, jazdu na koni, výlety a spoločenské akcie, ako sú plesy. Keď maľujem, zachytávam svoje spomienky – z prírody, z ciest, zosláv, znávštev v kaviarňach alebo galériách. Okrem toho mám rád rôzne hry, jednoduché príklady zmatematiky a večer si rád oddýchnem pri komédii v televízii. Možno som trochu zdržanlivý vprejavovaní pocitov, ale raz som povedal vetu, ktorá vMajáku zostala: „Maják je domov, rodina je návšteva.“
„Maják dom...Maják domov...Láska“ d o m o v
d o m o v Na fotografii zachytil Peter budovu – zariadenie sociálnych služieb, ktoré nazval jednoduchým, ale silným slovom: Domov. Nie je to len miesto, kde býva – je to priestor, kde sa cíti prijatý, milovaný ašťastný. Napriek tomu, že udržiava kontakt so svojou biologickou rodinou a má možnosť vrátiť sa do rodinného prostredia, práve toto zariadenie vníma ako svoje skutočné zázemie. Peter nám pripomína, že domov nie je iba stavba – je to miesto, kde človek prežíva bezpečie, stabilitu a blízkosť. Kde môže tvoriť vzťahy a nachádzať svoje miesto vspoločnosti.
Martin a život, aký chceme všetci
Martin a život, aký chceme všetci Volám sa Martin, svoj domov som nemal, môj otec zomrel a mama sa o deti nestarala. Žil som v rôznych zariadeniach. Od roku 2007 žijem v Majáku. Takmer nepočujem a môj zrak sa neustále zhoršuje. Pri komunikácii sa so mnou môžete dorozumievať posunkami. Mám i ďalšie zdravotné problémy – s chrbticou, rukou i kolenom. Ak niekto potrebuje pomoc, ochotne pomôžem. Pomáham v záhrade, či s prácami okolo domu. Zúčastňujem sa rôznych súťaží, napríklad v šachu alebo kolkoch. Vážim si svoje zamestnanie ako pomocná sila v kuchyni v Majáku. Nemám rád, ak nerozumiem, čo ľudia okolo mňa hovoria, ak mi nikto nevysvetlí, čo budem robiť, kde idem...
„On a ona“ l á s k a
Dve šálky kávy na červenom podnose, bonboniéra v tvare srdca, tlmené svetlá. Intímna, hrejivá atmosféra, ktorá dýcha láskou a pokojom. Táto fotografia symbolizuje Martinovu túžbu po blízkosti, ktorá sa mu konečne naplnila – má po boku ženu, ktorá ho má rada. Po rokoch samoty, neistoty aodmietania zažíva to, čo je základnou ľudskou túžbou: byť milovaný a milovať. l á s k a
„Umývanie, čistota, poriadok...“ p r á c a
Záber z prostredia, kde Martin pracuje – možno nenápadný, no preňho nesmierne dôležitý. Prácu vníma ako čosi posvätné. Je preňho zdrojom sebaúcty, spôsob, ako sa cíti byť užitočný, nezávislý a hodnotný. Nie je len prijímateľom pomoci– aj on dokáže dávať. Je poriadkumilovný, zodpovedný a hrdý na to, že dokáže byť samostatný. p r á c a
„Kamarát...Dlho...Spolu“ p r i a t e l s t v o
Spoločná fotografia snajlepším priateľom Jurajom, ktorý prešiel podobnou životnou cestou. Obaja vyrastali bez podpory biologickej rodiny, no našli ju jeden v druhom. Vzájomná opora, dôvera a zdieľanie skúseností im dávajú silu čeliť výzvam asnažiť sa zapadnúť do „normálneho sveta“, ktorý však nie vždy myslí na ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ich puto je dôkazom, že pravé priateľstvo je základom ľudskej dôstojnosti. p r i a t e l s t v o
„Rozprávanie...Stretnutia...Prechádzky vonku...“ i n k l ú z i a
Latte v sklenenom pohári na stole v kaviarni. Bežná scéna pre mnohých, no pre Martina znamená omnoho viac. Kaviarne sú jeho obľúbeným svetom – miestom, kde sa cíti slobodný, kde pozoruje okolie, teší sa z každodenných radostí a cíti sa ako plnohodnotný člen spoločnosti. Obyčajné posedenie pri káve sa preňho stáva spôsobom začlenenia, vyjadrenia identity apotvrdenia, že aj on patrí do tohto sveta. i n k l ú z i a
„Nová téma...radosť...“
Na Petrovej fotografii dominuje červená baretka – symbol jeho umeleckej identity. V nej maľuje obrazy v ateliéri pod vedením výtvarníka, ktorý je preňho nielen mentorom, ale aj priateľom a životnou oporou. Fotografia zachytáva aj maliarske potreby – farbičky, fixky a iné nástroje, ktoré sú každodennými spoločníkmi jeho tvorby. Jeho obrazy sú charakteristické opakujúcim sa motívom okien – malých, detailne prepracovaných, ktoré trpezlivo maľuje celé hodiny na veľkoformátové plátna. Každé okno je ako pohľad do iného sveta – možno symbolom túžby po kontakte, po pohľadoch, ktoré sa vracajú. Peter miluje čas strávený v ateliéri– tvorba je preňho nielen vyjadrením seba, ale aj zdrojom radosti, vzťahov aosobného rastu. Peter je úspešný výtvarník – jeho diela boli vystavené na mnohých výstavách a ocenili ich aj odborné poroty. Možnosť prezentovať svoju tvorbu verejnosti vníma ako kľúčovú – prostredníctvom nej cíti uznanie aspolupatričnosť, ktoré mu pomáhajú cítiť sa ako plnohodnotný člen spoločnosti. U Z N A N I E , S O C I á l n a o p o r a s e b a r e a l i z á c i a , I D E N T I T A , T V O R I V O S T ,
„Maják n.o., spolu so svojou posádkou (vedenie, odborný tím, prijímatelia SS), vždy rád vstupuje do neznámych vôd – najlepšie bez prípravy adlhého premýšľania. Každá výzva je novou vzpruhou do každodenného života aprináša poznania – mnohokrát neočakávané. Tak to bolo aj sprojektom PhotoVoice. Po prvom vypočutí, čo metóda prináša, ako sa sňou pracuje, by si človek povedal, že to bude nereálne zrealizovať snašimi Majákovcami, ktorí majú ťažké kombinované zmyslové imentálne postihnutia súčasne. No čo sa zdá na prvý pohľad ako nereálne – práve to, je pre nás určené. Nová možnosť ako prekonávať ľudské bariéry, predsudky hranice alimity, často udávané spoločnosťou. Realizácia projektu bola veľkým poznaním pre celý odborný tím – spoznali sme svoje možnosti azručnosti, ako sprostredkovať hluchoslepému človeku myšlienku aposlanie metódy. Ako mu byť komunikačným kanálom medzi ním samým, jeho vnímaním seba vspoločnosti, jeho túžob, trápení aobmedzení, ktoré prináša jeho zdravotné postihnutie. Proces diania atvorby touto metódou bol odborným rastom, zážitkom anovou skúsenosťou pre celý tím. Výstupy boli dojímavé, prekvapivé no najmä so silným odkazom pre nás všetkých. Ich svet, nás vracia kpodstate, núti nás premýšľať nad tým čo žijeme aako žijeme. Som vďačná za ich svet, lebo robí ten náš lepším ...“ Henrieta Heidecker, riaditeľka n.o. Maják „Som výtvarník vneziskovej organizácii Maják, ktorý savenuje hluchoslepým aviacnásobne postihnutým ľuďom. Starám sa oich kreatívnu činnosť, trávenie voľného času, maľujeme, kreslíme, tvoríme sochy avšetko čo sa len dá ... Vytvorili sme si malý ateliér, ktorý je našou svätyňou. Keď knám prišli realizátorky projektu sponukou zapojenia sa do projektu PhotoVoice bol som trochu neistý. Ako sa len dostať do vnútra našich uzavretých Majákovcov, do ich snov atúžob? Po postupnom procese ich skúmania ahľadania sa nám otváral svet, ktorý je pre bežného človeka často jednoduchý, obyčajný akaždodenný. Zistil som, že dostupnosť každodenných maličkostí, nie je pre nich samozrejmosťou, skôr vzácnosťou avýnimočnosťou. Vernisáž bola sviatkom aslávnosťou - boli stredobodom pozornosti vspoločnosti nás všetkých. Na stenách viseli fotografie, ktoré vznikli počas projektu. Ukázali nám často nie splniteľné sny atúžby, obmedzenie zaradiť sa do bežného života. Ďakujem za novú formu ako priblížiť svet hendikepovaného človeka so svetom vonku“. Helmut Bistika, výtvarník
Publikácia je výstupom projektu KEGA č. 018UPJŠ-4/2024 „PhotoVoice ako inovatívna metóda advokácie sociálnych potrieb ľudí so sluchovým postihnutím“. Zdravotné znevýhodnenie ovplyvňuje každú časť života človeka, i jeho okolie – oblasť sociálnych interakcií a vzťahov nevynímajúc. Často vedie kpocitom izolácie, frustrácie, osamelosti i stigme. Vytvára bariéry brániace plnej realizácii človeka so znevýhodnením. Cieľom projektu je preto identifikovať sociálne potreby a komunikovať ich verejnosti prostredníctvom fotografií, získaných metódou PhotoVoice. Tá svojou zrozumiteľnosťou a atraktívnosťou predstavuje silný advokačný nástroj. Projekt realizuje Katedra sociálnej práce FF UPJŠ vKošiciach, vspolupráci s neziskovou organizáciou Maják.
Spoločne v 13-tej komnate ...alebo keď fotografia prehovorí Vydavateľ: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Vydavateľstvo ŠafárikPress Rok vydania: 2025 Náklad: 50 ks Počet strán: 40 Vydanie: prvé Tlač: EQUILIBRIA, s. r. o. Účelová publikácia, nepredajná. ISBN 978-80-574-0457-6 (tlačená publikácia) ISBN 978-80-574-0458-3 (e-publikácia)
ISBN 978-80-574-0457-6