VARIETY METAFORY

VARIETY METAFORY Marek Mikušiak Bohunická, Alena (2013): Variety metafory. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 132 s. Nielen štylisticky vybrúsené literárne texty, ale aj mnohé odborné štúdie či dokonca bežné konverzačné repliky zvykneme obohacovať o rozličné obrazné pomenovania, ktoré verbálny prejav jednak esteticky zaobľujú a jednak — pokiaľ sú použité vhodne — môžu výrazným spôsobom uľahčiť interpretáciu, a tak prispieť k porozumeniu. Z teoretického hľadiska je potrebné bližšie špecifikovať, vysvetliť, poprípade kategorizovať tieto a ďalšie možné efekty používania obrazných pomenovaní, a práve to možno pokladať za (prinajmenšom čiastkový) cieľ teórie metafory. Samozrejme, v súčasnosti sa v rámci teórie metafory objasňujú aj javy, ktoré zrejme nespadajú do provizórnej kategórie „obrazné pomenovanie“ — mimochodom, samotné toto slovné spojenie, podobne ako aj ďalší v tejto súvislosti často používaný zvrat „prenesený význam“ vymedzujú predmet teórie metafory metaforicky, a preto ho teoretici na objasnenie otázky „Čo je metafora?“ nemôžu bez patričného dovysvetlenia použiť. V každom prípade ak v dôsledku toho, ako dnes používame výraz „metafora“, odmietneme akékoľvek úzke, resp. definičné vymedzenie pojmu, ktorý by mal k uvedenému výrazu prislúchať, vykročíme podľa všetkého smerom k teoretickému pluralizmu, ktorý chce rešpektovať rozmanité spôsoby existencie metafor v diskurzoch. K tomuto stanovisku sa vo svojej novej knihe Variety metafory hlási aj slovenská lingvistka Alena Bohunická, podľa ktorej sa „extenzia pojmu metafora […] rozširuje o známe či nové javové formy, v dôsledku čoho dochádza k akceptácii variantných vymedzení“ (s. 4). To však nemá byť signál rezignácie, ale skôr akési nekonfliktné východisko teo retického skúmania javov, ktoré bežne pokladáme za metafory. Kniha Variety metafory predstavuje pomerne ojedinelú slovenskú interdisciplinárne založenú prácu o metafore, a tak si určite zaslúži čitateľskú pozornosť. V tomto príspevku ju v stručnosti predstavím a k vybraným pasážam pripojím vlastné kritické poznámky. Jadro knihy Variety metafory tvoria tri kapitoly, ktoré možno pokladať za relatívne samostatné teoretické štúdie. V prvej kapitole1 autorka uvádza čitateľa do problematiky, vychádzajúc z Aristotelových klasických dištinkcií poukazuje na základné funkcie metafory uplatňované predovšetkým v rámci básnických a rečníckych textov, avšak nezabúda ani na metaforické vyjadrovanie v bežnej reči, ktoré síce postrehli už antickí autori, ale veľkou témou sa stalo azda až s príchodom kognitívnej lingvistiky. Úvodná kapitola tak načrtáva pragmatický i kognitivistický rámec teórie metafory: v prvom prípade je v centre pozornosti estetická a presviedčacia funkcia metafory, v druhom prípade sa zvýšená pozornosť venuje tomu, na základe akého mechanizmu a v akom zmysle metafora organizuje naše predstavy o (viac či menej) abstraktných predmetoch. Autorka tu taktiež poukazuje na významné metafory jazyka, ktoré sa 1 Prvá časť knihy čiastočne nadväzuje na kapitolu o metafore publikovanú v práci Oľgy Orgoňovej a Aleny Bohunickej (2012) Lexikológia slovenčiny. MAREK MIKUšIAK 151 stali motorom jazykovedného poznávania — postupne objasňuje metafory jazyk ako hra, jazyk ako nástroj, jazyk ako obraz — a demonštruje tak na konkrétnych príkladoch silu a zmysel metaforického vyjadrovania vo vede. V tejto súvislosti je však „sila metafory“ iba naznačená a neberie do úvahy rozlíšenie medzi kontextom vedeckého objavu a kontextom vedeckého zdôvodnenia, teda rozlíšenie, ktoré môže úlohu metafory vo vzťahu k racionalite vedy (diskutované na s. 13–14) bližšie a neproblematicky ozrejmiť. Druhá kapitola nazvaná Metafora a podobnosť uvádza do centra čitateľskej pozornosti problém spojený s definičným vymedzením metafor, hľadajúcim oporu v pojme podobnosti. Autorka nás sprevádza pomerne kľukatou diskusiou metaforológov sporiacich sa o to, akú rolu hrá podobnosť v metafore. Zaoberá sa názormi, podľa ktorých je základom interpretácie metafory (a) proces porovnávania (kontextovo riadený výber spoločných vlastností), (b) atribúcia (prenášanie určitých vlastností z jednej domény na druhú) či (c) emergencia (metaforou zapríčinené vynáranie sa nových vlastností); v pozadí však stojí všeobecnejšia, a dá sa povedať, že základná otázka — má vôbec zmysel odvolávať sa pri interpretácii metafor na podobnosť? Autorka upozorňuje na dôvody, prečo niektorí teoretici podobnosť takpovediac zmietli zo stola, sama však tvrdenie, podľa ktorého podobnosť nie je základom metafory, odmieta. Tento záver môže mnohým pripadať paradoxný, pretože na prvý pohľad koliduje s vyššie spomínaným teoretickým pluralizmom, autorka sa však naznačenému problému vyhla: samotnú podobnosť totiž pokladá za tzv. otvorenú kategóriu a konštatuje, že v svetle „nových faktov o empirickom vnímaní podobnosti teoretické vymedzenie nespeje k jednotnej definícii podobnosti, skôr možno hovoriť o platnosti viacerých modelov vystihujúcich odlišné stránky tohto javu“ (s. 69–70). Avšak hoci bol týmto spôsobom jeden problém zažehnaný, niekoľko ďalších vyvstáva; v tomto prípade sa zameriam na jeden konkrétny, ktorý súvisí s pokusom prejsť od „nekonfliktného východiska“ k teoretickému stanovisku. Od čias Roschovej uvedenia prototypovej teórie významu sa v prácach mnohých, predovšetkým kognitívnych lingvistov objavuje odkaz na Wittgensteinovu (1979) metaforu „rodinná podobnosť“, s ktorou aj Alena Bohunická spája spomenutú ideu otvorenej kategórie. Avšak metafora „rodinná podobnosť“ hrá vo Wittgensteinových úvahách diametrálne odlišnú rolu než v lingvistických prácach; keď to zjednoduším, Wittgenstein nás prostredníctvom metafory „rodinná podobnosť“ odhovára od filozofickej analýzy pojmov, zatiaľ čo niektorí lingvisti na tejto metafore práve zakladajú určitý typ pojmovej analýzy. Samozrejme, v druhom prípade musí byť objasnené, čo to vlastne pojem je. A domnievam sa, že rovnako tak v prípade stanoviska Aleny Bohunickej je potrebné objasniť, aký zmysel možno dať výrazu „otvorená kategória“ v uvažovanej teórii. Termínom „otvorená kategória“ autorka zdôrazňuje nemožnosť striktne vymedziť spoločný základ pre veci spadajúce do danej „kategórie“. V nadväznosti na to vyjadruje presvedčenie, že podobnosť má rôzne varianty, ktoré sú vzájomne heterogénne, a teda ich principiálne nemôžeme zachytiť jedinou definíciou. Podľa môjho názoru však takýmto spôsobom nemožno konštruktívne vypovedať (t. j. formulovať teoretické tvrdenia) o podobnosti — a v dôsledku toho ani o metafore. Vysvetľovať podobnosť ako „otvorenú kategóriu“ totiž znamená zriecť sa vysvetľovania; akoby sme chceli vyrobiť bezpečnostný zámok, ktorý možno otvoriť ľubovoľným kľúčom. Zdá sa však, že problematizované stanovisko možno interpretovať aj ústretovejšie: v skutočnosti ide o to, že výraz „podobnosť“ používame v súvislosti s javmi, ktorým ob- 152 STUDIE ZAPLIKOVANÉ LINGVISTIKY 2/2015 jektívne nedokážeme nájsť spoločného menovateľa. Otáznym však zostáva, čo si máme v tomto prípade počať s tvrdením, podľa ktorého sa metafora zakladá na podobnosti. Hoci vidím isté ťažkosti s koncepciou, ktorú autorka v druhej kapitole načrtáva, treba povedať, že to nemá príliš veľký vplyv na výklad o početných empirických výskumoch vnímania podobnosti, ktorý čitateľ v druhej kapitole nájde. Ide o zasvätený výklad, ktorý čitateľom môže pomôcť zorientovať sa v pomerne zložitej problematike tzv. empirického výskumu podobnosti. Na druhej strane si ale myslím, a k tomu smerovali moje poznámky vyššie, že každý takýto výskum musí byť koordinovaný teoreticky; inak totiž hrozí, že sa namiesto nového vysvetlenia dopracujeme nanajvýš k novým vetám, napr. k vete „kontiguita je druh podobnosti“ (s. 66), ktorá je v rozpore s Jakobsonovou slávnou teóriou iba na prvý pohľad. Napriek tomu, že si druhá kapitola zasluhuje oveľa dôkladnejší rozbor, než sú strohé poznámky, ktoré som práve uviedol, tému „podobnosť“ nateraz opustím a pridám ešte pár slov o poslednej časti diskutovanej knihy, ktorá nesie názov Metafora v diskurze. Autorka sa v tejto kapitole zaoberá predovšetkým rétorickým efektom metafor, použitých v politickej diskusii a v reklame. Na konkrétnych príkladoch sú demaskované niektoré presviedčacie stratégie a hodnotiace štandardy ako určujúce vektory daných rétorických manévrov. Skúmaniu predchádza teoretické vymedzenie tzv. diskurznej analýzy, v duchu ktorej sa nesú „prípadové štúdie“ tretej kapitoly. Ako už bolo povedané, ide o štúdie z reklamného a politického diskurzu, pričom autorka si všíma jednak efekt metaforického sprostredkovania poznania a jednak schopnosť metafory vyvolávať a komunikovať určité emócie a hodnotiace postoje. Tretia kapitola je popretkávaná metaforickými výrokmi politikov a obrazovými metaforami, ktoré boli svojho času použité v reklame. Diskurzná analýza sa zároveň opiera o empirický výskum autorky, ktorý spočíval v mapovaní spontánnych interpretácií konkrétnych metafor toho-ktorého diskurzu. Prirodzene, povaha takéhoto výskumu nie je „empirická“ v prísnom slova zmysle, aj preto možno nájsť k niektorým vysvetleniam autorky alternatívny pendant. Ak si vypomôžeme terminológiou J. L. Austina (1962), môžeme konštatovať, že tretia, záverečná časť knihy pojednáva predovšetkým o perlokučných účinkoch metafor na recipientov, a to tak metafor artikulovaných, ako metafor vizuálnych, ktorých použitím sa sleduje okrem komunikačného cieľa aj čosi ďalšie, povedzme navodenie dobrej nálady, dojatie a pod. Prijatie tejto terminológie by nás však malo viesť k rozlíšeniu medzi perlokučným účinkom nejakého prehovoru/obrázka a perlokučným účinkom nejakého prehovoru/obrázka ako metafory; hoci Alena Bohunická termín perlokúcia vo svojom texte nepoužíva, domnievam sa, že uvedené rozlíšenie môže byť užitočné aj v súvislosti s príkladmi, ktoré analyzuje vo svojej knihe — nemusela by napríklad postulovať existenciu „otvorených metafor“ (s. 91). Na záver by som chcel upozorniť, že ak prijmeme rozlíšenie aspektov vymedzených otázkami (a) „na čom sa metafora zakladá / ako funguje?“, (b) „čo znamená / aký propozičný obsah vyjadruje?“ a (c) „čo spôsobuje /aký má efekt?“, môžeme si v rámci celej knihy všimnúť isté prelínanie predovšetkým dvoch aspektov, prvého a tretieho.2 2 Aspekt (b), pokiaľ sa nemýlim, nie je predmetom autorkinho záujmu; pravdu povediac, sémantická analýza metafory zrejme musí vychádzať z určitej všeobecnej sémantickej koncepcie, resp. zo všeobecnej koncepcie jazyka. V rámci nej je potom možné zmysluplne MAREK MIKUšIAK 153 Tak napríklad ani v tretej kapitole sa autorka nezaoberá výlučne (!) perlokučnými účinkami metafor (aspekt (c)), ale ponúka i vlastný pohľad na fungovanie konkrétnych metafor (aspekt (a)). Nasledujúci úryvok nadväzuje na analýzu reklám využívajúcich metaforické spojenie rastlín a bankových produktov: Uvedené metafory v reklamách na bankové produkty dobre poukazujú na nasledovnú skutočnosť, ktorá nie je náhodným znakom: i metafora, ktorá sa javí ako originálna, obrazná, vzniká na pozadí komplexu lexikalizovaných metafor. Tie nás môžu doviesť k motivačnej interpretačnej schéme (využívanej s väčšou či menšou frekvenciou, v tomto prípade rastlina), ktorá sa vyznačuje istými aspektmi. Tie fungujú štandardne ako identifikačne dôležité (kvitnutie, rast) a v rámci týchto aspektov sa vlastnosti vnímané ako typické vplyvom sily tejto interpretačnej schémy aplikujú, „premietajú“ na tému ([…] v našom prípade bankové produkty). Nepredpokladáme však základ týchto metafor v podobe lakoffovsko-johnsonovských konceptuálnych metafor, teda spochybňujeme, že by boli financie na konceptuálnej úrovni späté s rastlinstvom a že by sme o financiách hovorili a uvažovali ako o rastlinách. Doména rastlín funguje skôr ako model, nositeľ istých vlastností a vzťahov, ktorý sa následne využíva s rôznym zámerom pri interpretácii iných javov. Podobnosť je potom sprievodný efekt projekcie (s. 94). Ako vidno, autorka v tomto prípade vysvetľuje mechanizmus metafor použitých v reklame pomerne priamočiaro a plauzibilne. Odvolávanie sa na mentálnu projekciu možno v tejto súvislosti pokladať za kľúčové. Bude však zaujímavé, či autorka v budúcn osti zotrvá pri téze, podľa ktorej sa metafory zakladajú na podobnosti. Videli sme totiž, že pripúšťa existenciu metafor, kde je podobnosť iba sprievodným efektom. Marek Mikušiak | Katedra slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave <[email protected]> formulovať, hoci aj naoko tak kontroverzné tézy, ako je tá Davidsonova (2001), podľa ktorej metafory nič neznamenajú. LITERATÚRA: Austin, John Langshaw (1962): How to Do Things with Words. Oxford et al.: Oxford University Press. Davidson, Donald (20012): What metaphors mean. In: Donald Davidson, Inquiries into Truth and Interpretation. Oxford et al.: Oxford University Press, s. 245–264. Orgoňová, Oľga — Bohunická, Alena (2012): Lexikológia slovenčiny. Bratislava: Stimul. Wittgenstein, Ludwig (1979): Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda.