Zákon č. 74/1958 Zb. a jeho výkon v niektorých obciach trnavského regiónu (aj s ohľadom na práce iných bádateľov)

Zákon č.74/1958 Zb. ajeho výkon vniektorých obciach trnavského regiónu (aj sohľadom na práce iných bádateľov)1 Rastislav Pivoň2 Act No.74/1958 Coll. and its implementation in some municipalities of the Trnava region (also with regard to the works of other researchers) Based on the study of archival records, the author explains the adoption and implementation of Law No.74/1958 on the permanent settlement of nomads. In the introduction, the author analyzes the studies of other authors. It assumes that the law was adopted on the basis of an appeal by Slovak residents who complained about the behavior of nomadic Roma. The author also uses personal testimonies of nomadism. The next section focuses on the enforcement of the law itself on the territory of Trnava region and surroundings. In connection with the implementation of the law, it was necessary for state institutions to resolve accommodation, education, employment and health care for nomads. The basic requirement for the enforcement of the law was the creation of aregister of nomads. Registration took place in February 1959. According to archival records, testimonies and personal experience, the author concluded that the travel ban did not have as dramatic and traumatic an impact as other authors describe. The nomads underwent the settlement well and insisted on solving their problems. At the end of the work, the author points to the relativity of the interpretation of history depending on the coincidence of preserving archival documents. KEYWORDS: Law No.74/1958, settlement, nomads, Vlax Gypsies, National Committee, roads of nomads, socialism, crime, Communist Party policy Zákon č.74 zroku 1958 prijatý ako zákon otrvalom usídlení kočujúcich osôb, súvisel spolitikou Komunistickej strany Československa, ktorú vytýčilo uznesením zo dňa 8.apríla 1958 Opráci medzi cigánskym obyvateľstvom (Jurová 2007: 135). Historička Anna Jurová považuje túto politiku za jednu znajtvrdších protirómskych politík vštáte svysokým podielom tohto obyvateľstva aekonomicky patriacim aj vo sfére sovietskeho vplyvu knajvyspelejším (Jurová 2007: 135). Paradoxne spomenutá historička vďalšej časti citovanej práce konštatuje potrebu anevyhnutnosť odhaľovať ďalšie nespracované témy asubtémy výskumu anesledovať ich izolovane, vytrhnuté zkontextu vývoja ostatnej spoločnosti (Jurová 2007: 140, Davidová 1995: 198). Domnievame sa, že práve práca Anny Jurovej trpí ideologickou záťažou tak veľmi, že kontext celospoločenského vývoja jej celkom uniká. Nato ešte neskôr poukážeme. 1 Výskum bol realizovaný sfinančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín SR. 2 Kontakt: [email protected] OPEN ACCESS RASTISLAv PIvOň 79 Azda ešte naivnejšie popisuje realizáciu zákona Eva Davidová. Tá mala akési romantizujúce sklony kživotu na vozoch, čo vyplýva aj zjej prekrúcania udalostí: Až do února 1959 se tedy romské kočovné vozy— vurdona aobytné maringotky, zvané béváky, tažené koníky, autem, či malým traktorem— pohybovali po našich cestách. Vchladné noci ze 3.na 4.února 1959 přišli do romských rodin sčítací komisaři, vzbudili dospělé iděti asepisovali přítomné… Kola od vozů byla násilně sundána akoně obvykle odvedeni na prodej. Tomu se olaští Romové bránili nejvíce, vždyť kůň byl vždy jejich veliký přítel apomocník (Davidová 1995: 198). Opis súpisu ako nočné vniknutie komisárov do obydlí kočovných Rómov je samozrejme vymyslený avôbec sa takto nedial. Otázka je, prečo autorka cítila potrebu takto výkon súpisu opísať. Súpis totiž neprebiehal na mieste táborenia kočovníkov, ale osoby ponímané na základe zákona sa naň mali dostaviť na určené miesto, očom boli vopred upovedomení. Ovýkone súpisu na území tzv.Veľkej Bratislavy už bola publikovaná práca (Pivoň 2018: 35) azarchívneho výskumu ivýpovedí pamätníkov je zrejmé, že na súpis sa občania doň poňatí dostavili osobne aaž na malé výnimky dobrovoľne, často soptimistickým očakávaním. Eva Davidová píše ovzťahu kočovníkov ku koňom priam romanticky, azda pravdivejší obraz načrtla Nina Pavelčíková (Pavelčíková 2009: 46–47): Koně romských rodin se na podzim pásli na břehu řeky ana dalších volných zatravněných plochách, po většinu času však byli uvázáni uvozů bez podestýlky, vnoci leželi na holé, často zabahněné zemi. Jednotliví členové skupiny přejížděli svozy často po okolí, pokoušeli koupit krmivo pro koně… většinou však nebyli ochotni zaplatit požadovanou sumu, narůstaly také zprávy opřípadech polního pychu. Už vříjnu hlásil jeden zkylešovických rolníků, že přistihl dospělého Roma adva malé chlapce, jak kradou na louce seno, stačili však naložit asi metrák na vůz azavčas odjet. Předák Ondřej S. pak vypovídal, že koně nemají čím krmit,už jim vlastně kničemu nejsou aúdajně by je rádi prodali, ale nikdo je nechce.3 Ksituácii ohľadom koní anakladania snimi sa ešte vštúdii vrátime, nateraz sa dostatočne ukázalo, že vzťah kočovných Rómov kťažným zvieratám opisuje Davidová sveľkou romantizujúcou nadsázkou. Vedecky najprecíznejšie kotázke spomínaného zákona pristúpila predstaviteľka mladšej generácie výskumníkov, Markéta Hajská (Hajská 2016). Jej práca sa zaoberá výkonom zákona 74/1958 len zčasti, no priniesla zaujímavé, nové poznatky. Predovšetkým dala slovo pamätníkom, ľuďom, ktorých sa zákon bezprostredne týkal apokiaľ viem, bola zatiaľ jedinou vtomto smere. Okrem toho venovala pozornosť aj vymedzeniu pojmov kočovník, kočujúca osoba, polokočovník. Tu považujeme za vhodné pripomenúť znenie celého zákona: Zákon 74/1958 zo dňa 17.októbra 1958 vparagrafe 1 ukladá národným výborom poskytnúť kočujúcim osobám všestrannú pomoc, aby mohli prejsť kusadlému spôsobu života, predovšetkým sú povinné týmto osobám pomáhať pri získaní vhodného zamestnania aubytovania asústavne pôsobiť výchovnými prostriedkami nato, aby sa stali riadnymi pracujúcimi občanmi. Paragraf 2 definoval kočovný spôsob života, ktorý podľa tohto znenia vedie ten, kto sa vskupinách alebo jednotlivo potuluje zmiesta na miesto avyhýba sa poctivej práci, alebo sa živý nekalým spôsobom ato ivtedy, ak je vniektorej obci hlásený na trvalý pobyt. Paragraf 3 ukladá osobám, ktoré by inapriek poskytnutej pomoci zotrvávali vkočovnom spôsobe života trest odňatia slobody na 3 Udalosť sa stala vroku 1951, teda sedem rokov pred prijatím zákona 74/1958. OPEN ACCESS 80 STUDIA ETHNOLOGICA PRAGENSIA 1/2021 šesť mesiacov až tri roky. Vďalšom paragrafe zákon ukladá ministrovi vnútra vydať vykonávacie predpisy, ktoré majú ustanoviť akým spôsobom sa bude zákon realizovať, najmä čo sa týka evidencie osôb, zápisov do matrík, zisťovania totožnosti osôb apod. Zákon nadobudol platnosť dňom vyhlásenia, teda 17.októbrom 1958 svýnimkou paragrafu3, ktorý nadobudol platnosť 1 marca 1959. Hajská si všimla, že všetci autori píšuci ozákone používajú pojem kočovní Rómovia, resp.kočujúce osoby vdobovom kontexte tak, ako ho chápal spomínaný zákon. Kladie si však otázku, či táto terminológia je presná. Vsúvislosti solašskými Rómami uprednostnila termín polokočovný/polokočovník, pričom odkazuje na zahraničnú etnografickú literatúru, kde sa pre skupiny praktizujúce občasnú sezónnu migráciu, žijúce vprenosných alebo provizórnych typoch obydlí, no majúce určitú základňu, miesto kde sa vracajú, používa termín semi-nomadic semi-nomad (Hajská 2016: 8). Hajská však navrhuje hovoriť orôznych súčasne sa vyskytujúcich formách nomadizmu sprevádzaných procesom sedentarizácie vsledovanej obci. Smernica, vydaná kzákonu definuje osoby polokočujúce ako osoby, ktoré sú síce prihlásené vniektorej obci na trvalý pobyt, avšak pravidelne sa túlajú zmiesta na miesto avyhýbajú sa poctivej práci, alebo sa živia nekalým spôsobom. Ďalej sa vsmernici uvádza, že do súpisu treba zahrnúť aj osoby, ktoré síce nekočujú, no majú ztakéhoto života osoh, alebo iné osoby vtakom živote podporujú. Vágny popis kočujúcich, či polokočujúcich osôb viedol napokon ktomu, že do súpisu mohli byť poňaté iosoby, ktoré nikdy taký spôsob života neviedli anaopak. Autorka však vo svojej štúdii neuvádza možnosť odvolania sa voči poňatiu do súpisu. Voči poňatiu do súpisu sa ľudia odvolávali najmä sodôvodnením, že boli doň poňatí omylom, alebo stým, že sa živia poctivo, napríklad zberom druhotných surovín apohyb zmiesta na miesto je nevyhnutnosťou pre výkon ich práce (Pivoň 2018: 36–37). Olašskí Rómovia sa podľa výpovedí pamätníkov tak ako ich zaznamenala Hajská živili obchodovaním skoňmi, zberom handier, ovčej vlny, železa apod. (Hajská 2016: 22–23). Vmedzivojnovom období, no iešte počas druhej svetovej vojny zrejme nešlo len opodradnú, nepotrebnú prácu. Ako sa uvádza vliste Ministerstva hospodárstva adresovanom Okresným úradom, na Slovensku odnímajú kone ivozy takým Cigánom, ktorí zbierajú odpadky. Týmto opatrením sa stalo, že zber odpadu ustal aje nebezpečie, že sa zmenší citeľne výskyt tejto pre náš priemysel dôležitej suroviny. Žiadam ozakročenie vtom zmysle, aby Okresné úrady neodnímali povozy tým Cigánom, ktorí sa zaoberajú zberom odpadkov.4 Zrejme teda išlo ohospodársky významnú činnosť, keďže do zákazu kočovania aodnímania koní apovozov za fašistického Slovenského štátu zasiahlo Ministerstvo hospodárstva. VMaduniciach vokrese Hlohovec sme zaznamenali aj bývalých kočujúcich kováčov, niektorí znich boli špecialisti na výrobu vrtákov, vyrábali aj klince, esíčka5 ainé. 4 Štátny archív vTrnave, fond OÚ Hlohovec, krabica č.213 list bol písaný 15.mája 1941 aza ministra hospodárstva Slovenského štátu ho podpísal dr. Terlanda. 5 Kovová súčiastka vtvare písmena „S“, slúžila ako spoj roztrhnutej reťaze. OPEN ACCESS RASTISLAv PIvOň 81 Do akej miery však bolo možné kováčskou prácou uživiť rodinu je prinajmenšom sporné: práve vMaduniciach totiž pôsobil ako kováč aj strýko autora tejto štúdie. Ako nám spomínali naši starí, vedeli vyrábať zo železného šrotu najmä klince, esíčka aopravovať motyky ainé náradie6. Boli však viac hladní než najedení askutočným zdrojom pravidelnej stravy bola žobrota. Tú prevádzala žena, matka, ktorá obchádzala známe sedliačky po okolí. Pravda, ponúkala aj pomoc pri práci na poli, či okolo domácnosti. Zpríchodu olašských Cigánov radosť nemali, pretože tí takisto prevádzali po dedine žobrotu, ponúkali aj liečiteľské či veštecké služby ašikovne sedliakov okrádali. Obchodovanie skoňmi nebolo vždy otázkou poctivej kúpy apredaja. Olašskí Rómovia kupovali choré, podvyživené či krivé kone no ovládali techniky, ako, aspoň na čas kým sa zvieraťa zbavia, tomuto od choroby pomôcť: neduživým koňom natlačili do hrdla margarín, popichali ihlou jazyk, či naliali vodu do ucha. Matnú, nepeknú srsť, svedčiacu ozlom stave koníka treli ľanovým vláknom, kým mal peknú lesklú srsť. Zuby zbrusovali špeciálnym pilníkom. Týmto dosiahli mladistvý vzhľad zvierat, koníky sa javili ako čulé, životaschopné. Vtedy ich bolo treba predať. Samozrejme, po krátkom čase sa skutočný stav koní začal prejavovať, no nový majiteľ si veľa nepomohol aj keď svojho predajcu našiel. Ten mal už pripravenú frázu ja som Ti predal koňa zdravého, Ty mi vedieš chorého! Ak bol kôň schopný vydržať ešte jednu takú „ozdravnú“ kúru, Cigán koňa za zlomok ceny odkúpil späť. Samozrejme, koňa znovu predal.7 Vskúmanej oblasti trnavského regiónu, odkiaľ pochádzam, vlastnil dva kone ešte vroku 2000 madunický olašský Cigán Maximilián Pilár, ktorý ich príležitostne používal na odvoz starého železa. Vprvej polovici 80.rokov 20.storočia občas prešiel Leopoldovom povozom ťahaným koníkom aj starý pán Panko, tiež za účelom zberu surovín. Vsúvislosti sopatreniami ozákaze kočovania niektorí občania požiadali opovolenie zberu druhotných surovín atým aj opovolenie držby ťažného zvieraťa.8 Zachoval sa originál žiadosti Jozefa Stojku zVlčian zo dňa 15.júna 1959, list bol písaný ceruzkou včeštine ažiada vňom opovolenie zberu kostí ahandier. Okresný národný výbor vŠali vodpovedi zo dňa 4.júla 1959 odporúča žiadosti nevyhovieť sodôvodnením, že Stojkovi bola ponúknutá práca na Štátnych majetkoch akeďže menovaný nevlastní nijakú pôdu, nedokáže preukázať schopnosť okoňa sa riadne postarať. VBratislave však bolo vyhovené žiadosti Alojza Stojku, ktorému bol ponechaný kôň za účelom zberu apredaja liečivých bylín. Tým ale nechcem popierať rozpornosť odoberania koní (polo)kočujúcim osobám ešte pred rokom 1958! Mnohé národné výbory vyvinuli značné úsilie pre obmedzenie pohybu Rómov akone im odpredali (zhabali) aodobrali kolesá zvozov— vtedy platný zákon však neumožňoval trest prepadnutia veci pri bežnom priestupku, teda vprípade, že svojim konaním nenaplnili skutkovú 6 Informátori: Gejza Barkóci, Štefan Barkóci, Eden Barkóci, všetko príbuzní autora štúdie. 7 Informátormi boli olašskí Rómovia zMaduníc, mená však zetických dôvodov neuvádzame. Podobné praktiky sa však bežne používali vliečiteľstve koní vstredoveku, či teda ide ovynález olašských Rómov, alebo ozachovanie starých liečebných postupov, ťažko posúdiť. Bližšie otom píše Daniela Dvořáková (Dvořáková 2007). 8 SNA fond, Povereníctvo vnútra— sekretariát krabica č.1051. OPEN ACCESS 82 STUDIA ETHNOLOGICA PRAGENSIA 1/2021 podstatu trestného činu, odobratie majetku bolo (aj vtedy) nezákonné. Na túto skutočnosť upozorňovali prokurátori (Pavelčíková 2009: 54) ana pokyn Ministerstva vnútra takto zhabané kone mali byť Cigánom vrátené (Jurová 2007: 23). Na základe zákona 74/1958 bolo možné odňať ťažné zvieratá vprípade, ak kočujúca osoba nedodržuje platné predpisy ( nemoc, prestarnutosť zvierat, technické nedostatky vozidla)— výkonný orgán mal vtedy umožniť vlastníkovi predaj zvieraťa, resp.predaj zabezpečí tento orgán sám apeniaze odovzdá vlastníkovi.9 Pri odnímaní koní kočovným Cigánom sa orgány odvolávali na vtedy už platnú vyhlášku č.77/1955 Ministerstva zemedelstva z12.5.1955 ovyvlastňovaní acenách úžitkových aplemenných koní. Krajský národný výbor sa takto listom obrátil na okresné národné výbory: bolo zistené, že početnými držiteľmi koní mimo poľnohospodárskych chovateľov sú cigáni. Vobchodovaní skoňmi majú cigáni hlavný zdroj príjmov. Porušujú vyhlášku 77/1955, lebo kupčia skoňmi bez povolenia. Držanie koní odvádza cigánov od práce, nakoľko kôň ako dopravný prostriedok slúži na prepravu aj na veľké vzdialenosti. Pri túlaní zaobstarávajú krmivo krádežami. Voľným prechodom roznášajú choroby anákazy. Preto navrhujeme odňať kone, vozy apríslušenstvo. Treba pri zadržaní zabezpečiť veterinára alekára pre ľudí. Vždy preveriť pôvod koní aspôsob ich nadobudnutia.10 Krajský národný výbor žiada tiež zákaz predaja koní kočujúcim osobám, odvoláva sa pritom na paragraf 3 spomínanej vyhlášky. Na Okresný národný výbor bol list doručený 21.1.1958 aprejednaný bol dňa 8.2.1958. Kočovníci obchodujúci skoňmi teda takmer isto porušovali ustanovenia vyhlášky oobchodovaní skoňmi, ktorá okrem iného stanovuje, že chovatelia môžu voľne predávať kone len vrámci jedného okresu. Iné obchodovanie bolo možné len spovolením poľnohospodárskeho odboru príslušného Okresného národného výboru. Presun koní zčeských krajov na Slovensko anaopak bol možný iba so súhlasom ministerstva poľnohospodárstva. Kone pre potreby výkupu, či obchodovania snimi bolo potrebné zaradiť do akostnej triedy, čo vykonával poľnohospodársky odbor ONV. Vyhláška stanovila najvyššie možné ceny vzávislosti od toho, či išlo okone plemenné alebo úžitkové. Uúžitkových koní (je rozumné predpokladať, že kočujúci Cigáni plemenné kone nemali) boli ceny stanovené tak, že za zviera vprvej akostnej triede mohol majiteľ pýtať maximálne 10 000 korún, za zviera vo štvrtej, najnižšej triede 3 500. Podľa údajov zo sociálnej poisťovne11 predstavoval priemerný mesačný zárobok vhospodárstve 1 281 korún, čiže aj za koňa najnižšej triedy bolo možné získať celkom veľký zárobok. Výskum Markéty Hajskej túto teóriu potvrdzuje (Hajská 2016: 29). Na otázku či Cigánom boli odberné kone na základe tohto zákona, pamätníčka odpovedá: Ne, Romové všechno prodali. Koně prodali. Aty vozy tam zůstaly ataky tam shnily. ARomové prodali vše, co bylo ze železa, do sběru. Aj výpoveď ďalšieho jej informátora potvrdzuje, že Rómovia dostávali za majetok peniaze, nemožno teda hovoriť ozhabaní, ale azda ovýkupe resp.peňažnom vyvlastnení koní. 9 Štátny archív vTrnave fond Okresný úrad Piešťany krabica č.529. 10 Štátny archív vTrnave fond Okresný úrad Piešťany krabica č.591. 11 www.socpoist.sk (Přístoupeno 31.7.2021). OPEN ACCESS RASTISLAv PIvOň 83 Okrem koní mali osoby vzaté do súpisu 556 motorových vozidiel rôzneho druhu. Jurová ďalej uvádza, že časť vozidiel bola Cigánom zhabaná údajne pre zlý technický stav, časť bola navrhnutá na vyradenie aodobrali im vodičské oprávnenia (Jurová 2007: 17). Spomínaná Jurová tiež prirovnáva zákon otrvalom usídlení kočujúcich osôb kzákonu č.117/1927 opotulných Cigánoch. Ako uvádza: Vmentalite kočovníkov prevládali návyky spojené sich tradičným spôsobom života, voľnosťou pohybu auzavretosťou pred okolitou spoločnosťou. Pomerne výnosné priekupníctvo si nevyžadovalo fyzickú námahu aumožňovalo im získať viac finančných prostriedkov než námezdná práca, na ktorú neboli zvyknutí. Ich „ľahší, voľnejší“ spôsob života, ktorého sa nechceli vzdať spôsoboval však množstvo problémov príslušníkom majority aj im samým (Jurová, 2007: 29). Jurová sa mýlila voboch prípadoch. Aj pri prirovnaní oboch zákonov, aj pri opise „tradičného, voľného“ spôsobu života. Jurová bola vyštudovaná učiteľka dejepisu, resp.študovala históriu ako pedagogický smer. Skomunitou Rómov nikdy nemala priamy, úzky vzťah. Jej prínosom bola najmä práca varchívoch, vyhľadávanie asprístupňovanie dokumentov, najmä zobdobia po roku 1945. Vinterpretácii týchto dokumentov však podľa nášho názoru zlyhala. Chýbal jej predovšetkým už na začiatku spomínaný kontext vývoja ostatnej spoločnosti, ktorého sa inak domáhala. Zákon zroku 1927 opotulných Cigánoch ani zďaleka nemal ambíciu zmeniť život kočovníkov, neriešil ich sociálne postavenie, len potreboval dostať pod kontrolu ich pohyb. Prostredníctvom cigánskych legitimácií akočovníckych listov mal vniesť poriadok aprehľad do pohybu tejto časti občanov po území Československa. Zákon vpodstate umožňoval zakázať pobyt atáborenie kočovníkom len na základe uváženia predstaviteľov obce (Pivoň 2001). Oľahkom avoľnom živote kočovníkov si nijakú bohumilú predstavu robiť netreba. Dostatočne to dokazujú výpovede pamätníkov: Říkám, tohle udělali dobře! Protože takový život, co jsme žili, to byl konec. Řeknu ti, psí život. Jak se říká. Tahle doba, řeknu ti, byla moc zlá. Bůh to ale obrátil apřišli komunisti… Pamětník ve své výpovědi vyzdvihuje ukončení kočovného života, které jako dítě zažil avzpomínal na něj jako na dobu velikého strádání (Hajská 2016: 29). Podobné spomienky však potvrdil aj výskum ktorý som realizoval vBratislave (Pivoň 2018) ana Trnavsku: žili sme jak psy, na kone sme skákali, to bol strašný život. To móže len ten povedat, čo to nezažil, že nám bolo dobre! (informátor F.P., 1940, Madunice). Ďalej Jurová uvádza, že počas bývalého režimu Rómom vČeskoslovensku nikdy nebol priznaný status národnosti, ani počas pokusov oobrodný proces ademokratizáciu spoločnosti vrokoch 1968–1969. Na začiatku päťdesiatych rokov sa odmietla ich možnosť národnostného emancipačného rozvoja ana dlhé desaťročia sa rozhodlo oasimilácii Rómov (Jurová 2007: 29). Vtejto časti Jurová odsudzuje asimilačnú politiku Komunistickej strany Československa, ale bez snahy tento svoj postoj vysvetliť. Sama autorka vtej istej práci poznamenáva, že na začiatku komunistického režimu boli sociálne pomery značnej časti obyvateľstva veľmi biedne až hrozivé. Obzvlášť včeských zemiach sa orgány verejnej správy hrozili situácií, keď Rómovia sa živili vykopanými zdochlinami zmrchovísk (Jurová 2007: 23). Nijako nenaznačuje, ako by túto neradostnú, biednu situáciu mohlo riešiť uznanie Rómov ako národnosti. Práve životná situácia, bieda vakej Rómovia žili, nútila OPEN ACCESS 84 STUDIA ETHNOLOGICA PRAGENSIA 1/2021 štátne orgány konať čo možno najrýchlejšie, najefektívnejšie. Východisko vo vyhlásení auznaní rómskej národnosti nevideli aani vlastne nemali prečo. Napokon, nedá sa povedať, že sociálna situácia Rómov sa po roku 1991, kedy bol status národnosti priznaný, zlepšila. Práve naopak. Po roku 1990, kedy rozhodujúce ideologické postavenie pri riešení rómskej problematiky zastávala romistická škola pod vedením Mileny Hűbschmannovej, nikto nemal odvahu jej oponovať. Pevné anespochybniteľné stanovisko tvoriacej sa rómskej intelektuálnej špičky prerástlo do takých rozmerov, že pri budovaní národnostných práv celkom zabudli na skutočných nositeľov kultúry, domnelých príslušníkov novej národnosti, ktorí sa prepadli do takej biedy, na akú počas štyridsiatich rokov neslobody zabudli. Kvýznamnej oponentúre kteórii rómskeho novodobého národného, či národnostného pozdvihnutia prispela až plzenská antropologická škola okolo Marka Jakoubka (Jakoubek— Poduška 2003). Pod jej vplyvom prehodnotila svoje názory aj Eva Davidová. Tá značne korigovala postoje, ako vyplýva znasledujúceho citátu: Zůstává tedy stále nedořešený problém, jak zhlediska majoritní společnosti nazývat Romy, či romská společenství, uvědomí jejich diferencovanosti kdy ani dříve vhistorii nebyli nikdy jednotným celkem, ale vždy určitými příbuzenskými celky (Davidová 2009). Na predchádzajúcich stranách som načrtol základné teoretické práce (aich kritiku), ktoré slúžili ako príprava kterénnemu aarchívnemu výskumu realizovanému na slovenskom Trnavsku aokolí. Keďže som takýto výskum vrokoch 2014–2017 absolvoval na území bratislavského kraja, závery týchto výskumov viedli kmôjmu kritickému postoju kprácam autorov spodobnou témou. Zprác mne dostupných atu citovaných sa azda najviac stotožňujem sbádateľkou Markétou Hajskou. Okrem archívnych materiálov vychádzala totiž aj zpoznatkov získaných vteréne. Zetických dôvodov svoju prácu zahmlila— umiestnila ju do neexistujúcej, vymyslenej osady Borovany— no zokolností ktoré vštúdii opisuje je viac ako jasné kde vskutočnosti svoj výskum realizovala (Rovnako zetických príčin však obec neuverejním). Jej poznatky úplne korešpondujú smnou získaných údajov, ako nato neskôr poukážem. Podobne ako vteréne zistila Hajská, ani vskúmaných obciach trnavského regiónu nevnímali roky 1958–1959 ako nejaký významný medzník (Hajská 2016: 29). Autorka vidí príčinu vtom, že väčšina olašských Rómov už realizáciu zákona nezažila, alebo prestala kočovať zvlastného rozhodnutia ešte pred prijatím zákona. Olašskí Rómovia boli vMaduniciach, dnes okres Hlohovec, našimi susedmi. Stretávali sme sa často, starí Cigáni radi spomínali, rozprávali najmä vtipné, ale aj hororové príbehy zmladosti. Nikdy však násilné usadzovanie nespomenuli ani slovom. Zvláštne teda bolo, že ja, ktorý som vspoločnosti bývalých kočovníkov takmer vyrastal, som sa otomto významnom perzekučnom životnom zlome dozvedel až ako poslucháč romistiky. Ato som mal ešte šťastie zažiť tunajšieho vajdu Loula, jeho ženu Sedru, brata Hajnala, Maximiliána, všetko bývalých kočovníkov, ktorí spomínali na čokoľvek, no na zákon ousídlení kočujúcich osôb som sa musel priamo spýtať. Zo spomienok, veľmi krátkych aútržkovitých, ako nato ďalej poukážem, vôbec nevyplýva pocit perzekúcie, prenasledovania, porušenia práv apod. Skôr naopak, dostatočne to dokladá vyššie uvedený citát zpráce M.Hajskej. OPEN ACCESS RASTISLAv PIvOň 85 Prečo však vajda Loulo spomína ako vštyridsiatych rokoch omladil adobre predal nepodareného koňa, no tak významný deň ako bol 4.február 1959 kedy bol poňatý do súpisu nevyloví zpamäti ani po niekoľkonásobnom domŕzaní? Odpoveď nájdeme len vtedy, ak sa dokážeme zbaviť etnocentrického vnímania achápania dejín, teda takého, akému sme naučení zo základných škôl. Totiž, že my, ako každý národ máme svoje veľké, pradávne spoločné dejiny, osobnosti oktorých sa nepochybuje, miesta ku ktorým všetci príslušníci národa prechovávajú posvätnú úctu (Jakoubek 2004: 241). Obyvatelia rómskych osídlení však takto svoje dejiny nechápu, možno je koncept, ktorý Rómom ponúkame obrazom celkom iných dejín asíce dejín riešenia rómskej problematiky vČeskoslovensku. Atoto platí nielen uolašských Rómov. Tak som sa dozvedel, že vobci Žlkovce bol významnou osobnosťou apredstaviteľom Lucár, nie Emil Ščuka, vMaduniciach bol významnou osobnosťou Loulo, nie Karel Holomek avýznamnou rozprávkarkou bola Marinka, oVladovi Oláhovi tu nikto nechyroval avýznamnými muzikantami boli Pincír, Lenín aBeleška, nie Ján Berky— Mrenica. Chápanie dejín Rómov vjednotnom, národnom zmysle sú stále príslušníkom týchto spoločenstiev cudzie, dejiny Rómov sú pre nich dejinami ich rodu, širšieho či užšieho príbuzenstva, iné dejiny vich rozprávaní nenájdete, pokiaľ ich vyložene nemámite. Ako dokazuje M.Jakoubek takové ( jednotné— pozn.Pivoň) pojetí (dejin— pozn.Pivoň) je historicky neadekvátní avědecky chybné, neboť původ dnešních romských skupin je snejvyšší mírou pravděpodobnosti „polyetnický“ (Jakoubek 2004: 248–249). Výskum som realizoval vtrnavskom okrese, ktorý svojho času zaberal 73 obcí amal viac ako dvestotisíc obyvateľov (Piešťany sa do okresu Trnava pripojili až vroku 1960, údaje opočte obcí aobyvateľov sú už aj so započítaním Piešťan). Už zo správy, ktorú vypracoval pre Krajský národný výbor Okresný národný výbor vPiešťanoch vroku 1953 vyplýva, že situácia scigánskym obyvateľstvom nie je príliš vážna. Správa bola vypracovaná na základe požiadavky KNV vsúlade so smernicami oúprave pomerov osôb cigánskeho pôvodu. Konštatuje sa vnej, že pomery týchto občanov sa zlepšujú. Školská dochádzka detí je vcelku dobrá až na ojedinelé prípady, ktoré sa však pedagógovia snažia redukovať presvedčovacou prácou srodičmi. Spracovnou morálkou vyjadrili tiež spokojnosť. Pracovníci národných výborov si všimli kontrast vprístupe khygiene Cigánov: konštatujú, že vobci majú rodiny, ktoré priam úzkostlivo dbajú osvoju osobnú čistotu, ale aj čistotu svojich obydlí aokolia. Na druhej strane sú rodiny, ktoré nijak osvoju hygienu nedbajú anesnažia sa ani udržiavať čistotu ani vdomácnosti aokolí. Väčšina týchto obyvateľov bývala vmurovaných, vyhovujúcich domoch, až na prípady niekoľkých veľkých rodín, kde bytový priestor nepostačoval vzhľadom kpočtu detí. Dôležitou informáciou je, že vokrese Piešťany k20.aprílu 1953 žili vo vyložene nevyhovujúcich podmienkach len dve rodiny: bývali vo vozoch vobci Ratnovce. Okresný národný výbor vPiešťanoch ďalej uvádza, že špatné vlastnosti ucigáňskych osôb sú na vymiznutí asú to iba ojedinelé prípady krádeží, ktoré sa kde tu vyskytnú. Holdovanie alkoholickým nápojom už neni vôbec badať.12 12 Štátny archív vTrnave, fond Okresný úrad Piešťany krabica č.402. OPEN ACCESS 86 STUDIA ETHNOLOGICA PRAGENSIA 1/2021 Vspomenutých Ratnovciach žili vroku 1953 spolu štyri cigánske rodiny evidované ako rodiny bývalých kočovníkov, kroku 1953 však už boli usadené. ORómoch vRatnovciach som získal tieto údaje uvedené vtabuľke: meno narodený/á práca Byhari, František 10.5.1896 robotník vkameňolome Byhariová, Žofia 26.1.1905 domáca Kudrik, Mária 4.2.1870 dôchodkyňa Lakatoš, Rudolf 10.10.1935 robotník vkameňolome Lakatoš, Karol 8.6.1932 vo výkone vojenskej služby Lakatošová, Barbora 28.8.1936 robotníčka na Štátnych majetkoch Byhari, Jozef 18.4.1946 žiak Rodina žila vkočovnom voze, najmladší člen rodiny Jozef riadne chodil do školy, ale rodina nemala základné hygienické návyky. Do súpisu konanom vo februári 1959 krodine ešte pribudla Júlia Lakatošová, narodená 24.3. 1940, ako sa vrodine ocitla aodkiaľ prišla sa však nepodarilo zistiť. Do spomenutého súpisu ešte krodine pribudli deti Anna Kudriková (13.6.1953), Mária Lakatošová (26.1.1954), aAnton Kudrik (8.8.1955). Či však išlo odeti, ktoré sa vrodine narodili, alebo išlo odeti príbuzných sa nikde neuvádza. Zaujímavé je, že rodina žila vo voze, pri ktorom sa uvádza popisné číslo 199. Ďalšia rodina žila vmurovanom dome, žila riadnym usporiadaným životom adeti riadne chodili do školy: meno narodený/á práca Kramarovič, Ernest 23.8.1898 dôchodca Kramarovičová, Mária 5.11.1908 domáca Kramarovičová, Amália 19.10.1928 robotníčka, kúpele Piešťany Kramarovičová, Mária 5.11.1932 robotníčka, kúpele Piešťany Kramarovičová, Helena 5.5.1935 robotníčka, kúpele Piešťany Kramarovičová, Jozefa 24.12.1937 žiačka Kramarovičová, Oľga 24. 2.194 žiačka Kramarovič, Jozef 12.1.1944 žiak Rodina vtomto stave zotrvala do roku 1959 bez zmien, nikto knej nepribudol avobci mali veľmi dobrú povesť. Táto rodina však bola zo všeobecného pohľadu na rómske rodiny prinajmenšom zaujímavá: Otec rodiny Ernest mal podľa týchto údajov prvé dieťa až vtridsiatich rokoch, jeho manželka bola odesať rokov mladšia, najstaršia dcéra Amália mala včase súpisu vroku 1959 po tridsiatke astále žila bezdetná srodičmi, niet ani údajov, žeby krodine pribudol nejaký muž ako manžel či druh niektorej zdcér. Najmladšieho ajediného syna Jozefa splodil vo veku 46 rokov. OPEN ACCESS RASTISLAv PIvOň 93 meno narodený/á práca Stojka, Vít 4.12.1920 šofér Stojková, Mária 22.2.1927 domáca Stojka, Milan Václav 12.12.1949 žiak 2.ročníka Stojka, Ján 12.12.1952 dieťa Vít Stojka pracoval ako šofér vdopravnom podniku mesta Trnava, bol gramotný podobne ako jeho syn, ktorý riadne chodil do školy. Negramotná bola iba manželka Mária. Rodina bývala vkočovnom voze krytom plachtou amal kolesá. Voz bol umiestnený na tom istom mieste ako bolo uvedené vprípadoch vyššie. Na voze mali jednu posteľ. Celá rodina bola zdravá, elektrinu nemali, ale pili pitnú vodu, ktorú dostávali od spomenutej Vilmy Karolovej. Na dolnom konci Modranky bola usídlená aj ďalšia rodina: meno narodený/á práca Lakatoš, Štefan 1925 robotník vcukrovare Lakatošová, Mária 1929 domáca Lakatoš, Bartolomej 1946 žiak 1.ročníka Lakatoš, František 1949 žiak 1.ročníka Lakatoš, Ladislav 1951 dieťa Lakatoš, Panteleon 1952 dieťa Lakatošová, Júlia 1953 dieťa Lakatoš, Milan 1954 dieťa Lakatoš, Jozef 1957 dieťa Išlo opočetnejšiu rodinu so siedmimi deťmi, najstarší syn bol narodený vroku 1946, otec mal teda 21 rokov, matka sedemnásť. Uotca Štefana bolo zistené, že bol operovaný na ľadviny, inak všetci vrodine boli zdraví. Bývali vkočovnom voze prikrytom plachtou amali, napriek početnosti rodiny, len jednu posteľ. Voz stál na kolesách, vodu chodili pýtať po okolitých domoch. Nikto zrodiny nevedel čítať ani písať, ani neovládal hru na nejaký hudobný nástroj. Zapísaným osobám nebol uvedený presný dátum narodenia, možno predpokladať, že nemali doklady, ktorými by bolo možné hodnoverne tento údaj preukázať, alebo im bol vek stanovený úradným odhadom. meno narodený/á práca Stojkovič, Alexander 14.8.1888 dôchodca Stojkovičová, Karolína január 1903 domáca Lakatoš, Jozef 1927 robotník vcukrovare Stojkovič, Michal 21.1.1942 žiak 2.ročníka Stojkovič, Ivan 1.5.1946 žiak 2.ročníka OPEN ACCESS 94 STUDIA ETHNOLOGICA PRAGENSIA 1/2021 Rodina žila stromi deťmi, unajstaršieho syna amatky neuvádzajú presný dátum narodenia, gramotní boli len Michal aIvan, ktorí chodili do školy. Najstarší syn mal priezvisko Lakatoš, zrejme sa narodil ešte pred uzavretím manželstva rodičov, matka sa volala za slobodna Lakatošová. Tento syn sa narodil, keď mal otec 39 amatka 24 rokov. Posledné dieťa sa narodilo otcovi ako 58-ročnému. Rodina obývala dva kočovné vozy, ztoho jeden bol krytý celtovinou. Vsúpise sa teda uvádza, že majú kdispozícii dve miestnosti adve postele. Všetky rodiny, ktoré vModranke boli zapísané do roku 1959 kočovali, do obce sa však pravidelne vracali, odchádzali len za príležitostným zárobkom.21 Zokresu Trnava sa zachovali záznamy už len zobce Voderady. meno narodený/á práca Stojka, František 23.11.1923 robotník Stojková, Rozália 4.8.1923 domáca Stojková, Helena 9.2.1943 nepracuje Stojková, Sidónia 1.6.1945 žiačka 5.ročníka Stojková, Mária 18.8.1947 žiačka 2.ročník Stojková, Irena 24.7.1950 žiačka 1.ročník Stojková, Margita 4.2.1953 dieťa Zaujímavosťou je, že vprípade tejto rodiny sa dozvedáme oprvej žiačke, ktorá vo veku 13 rokov je žiačkou 5.ročníka základnej školy. Vdoteraz prebádanej evidencii boli deti žiakmi prvého resp.druhého ročníka, alebo bola uvedená poznámka „dieťa“, čo znamenalo, že ide oosobu vo veku, kedy nebola povinná školskú dochádzku absolvovať. Vpoznámke je uvedené, že Irena Stojková je žiačkou Osobitnej školy. meno narodený/á práca Stojková, Anna 6.3.1893 domáca Stojková, Hermína 24.4.1928 domáca Stojková, Vlasta 3.6.1946 4. ročník Stojka, František 4.2.1951 1. ročník Stojka, Marián 23.12.1954 dieťa Anna Stojková bola vdova, reumatička, žila spolu sdcérou Hermínou avnúčatami. meno narodený/á práca Rafael, Ľudovít 6.5.1903 robotník ČSD Rafaelová, Terézia 4.7.1906 domáca Rafael, Ladislav 12.2.1934 neuvedené 21 Štátny archív vTrnave, fond ONV Trnava, krabica č.443. OPEN ACCESS RASTISLAv PIvOň 95 meno narodený/á práca Rafael, Gustáv 10.7.1936 výkon voj. služby Rafael, Ladislav ml. 28.5.1940 neuvedené Rafael, Bernard 13.12.1943 neuvedené Zápis orodine Ľudovíta Rafaela nakoniec pomohol objasniť, ako to sdeťmi kočovníkov bolo: ztohto zápisu by vyplývalo, že prvorodeným dieťaťom otca bol syn Ladislav, narodený vroku 1934, teda v31.roku otca. Úradníci však, našťastie, poznamenali, že vo vedľajšom dome býva Anna Bandová, ktorá je Ľudovítovou dcérou. Tú už ale uvádzajú vsúpise samostatne srodinou, sktorou žila vjednej domácnosti. Na základe tejto skutočnosti vieme, že Ľudovít Rafael nemal prvé dieťa ako 34 ročný, ale ako 21 ročný aani to nie je údaj, ktorý musí zodpovedať realite. Je celkom možné, že synovia adcéry, ktoré mal ešte predtým sa osamostatnili ešte pred ukončením kočovného života amohli byť poňatí do súpisu prakticky kdekoľvek. Anna Bandová sa narodila 25.10.1924 ažila samostatne so štyrmi deťmi bez manžela, či druha. Zaujímavosťou je, že vo Voderadoch žili samostatne ešte Anna Rafaelová (16.1.1887) so synom Emanuelom Biharym (16.8.1936), ktorý včase súpisu vykonával základnú vojenskú službu. Samostatne žili aj mladí manželia František Bihari (28.11. 1924), ktorý pracoval ako murár aHermína Rafaelová (2.8.1926).22 Do súpisu poňatí občania cigánskeho pôvodu vo Voderadoch už včase jeho výkonu nekočovali. Boli to teda bývalí kočovníci. Vo Voderadoch bývali vosade, vktorej mali vybudované domy zo surovej tehly, mali vybudovaný jeden spoločný drevený záchod akopanú studňu. Priebeh súpisov občanov cigánskeho pôvodu vsledovaných obciach trnavského regiónu (obce vokolí Trnavy, Hlohovca aPiešťan) prebehol plánovane, bez väčších problémov, či prejavov odporu zo strany olašských, bývalých kočovných Rómov. Potvrdil závery, ktoré vzišli zvýskumu uskutočneného vrokoch 2014 až 2018 vbratislavskom kraji (Pivoň, 2018, pp.45–46). Stotožnil sa tiež sprácou Markéty Hajskej (Hajská, 2016). Nič nenasvedčovalo tomu, žeby olašskí Rómovia realizáciu zákona, najmä súpis akokoľvek ťažko prežívali, mali strach, či obavy zneho. Poukázali sme nato, že Rómovia zákaz kočovania nepovažovali za krutý zásah do svojich práv aslobôd. Naopak, ukazuje sa, že boli plní očakávania zlepšenia svojich životných podmienok. Na druhej strane sa ale potvrdila nepripravenosť štátnych orgánov na úplnú realizáciu zákona, najmä čo sa týka pomoci vsociálnych otázkach. Najväčším problémom bolo riešenie otázky bývania, vmnohých prípadoch Rómovia bývali vpríbytkoch, ktoré boli plánované ako improvizované (železničné vagóny, maringotky), ešte dlhé roky po usídlení. 22 Štátny archív vTrnave, fond ONV Trnava, krabica č.443. OPEN ACCESS 96 STUDIA ETHNOLOGICA PRAGENSIA 1/2021 Na nedostatočnú koordinovanosť pri práci scigánskym obyvateľstvom poukazovali aj Krajské národné výbory, viackrát museli nižšie orgány upozorňovať na nedostatky, najmä na snahu zbaviť sa kočujúcich osôb odsunom na územie mimo svojej pôsobnosti. Istým dôkazom nekoordinovanosti postupov je aj stav súpisov, ku ktorým som sa počas štúdia varchívoch dostal. Vniektorých prípadoch boli súpisy vypracované podrobne, akoby národné výbory naznačovali, že problémy majú záujem skutočne riešiť, inde, naopak, sa údaje zamerali len na zápis mien adát onarodení, bez opisu ďalších okolností. Osoby, ktoré do roku 1958 alebo krátko pred ním kočovali však zákon opovinnom usídlení kočujúcich osôb ako historickú krivdu, či traumu nepovažovali, alebo tomu nič nenasvedčuje. Nazdávam sa, že zákon bol významným zpohľadu dejín riešenia tzv.rómskej problematiky, nie zpohľadu dejín rómskych kočujúcich skupín. Obraz neľudského zákona, ktorý spôsobil rómskemu národu krivdu bol načrtnutý ako súčasť snahy budovania rómskych národných dejín ako dejín dlhotrvajúcej perzekúcie, prenasledovania autrpenia (Jakoubek, 2004, pp.248–250). Vytváranie histórie rómskeho národa ako súčasti rómskej národnej mytológie dostatočne popisuje spomínaný Marek Jakoubek vo svojej práci (Jakoubek 2004: 250–257). Ešte inak: Primárním úkolem vize národních dějin vobdobí národní agitace zůstávala především její identifikační role, tedy zakotvení národní identity včase aukázání, že „jsme tu vždy byli“ aže „máme“ svoji společnou zkušenost atedy ibudoucnost… (Řezník 2003: 122). Nazdávam sa, že práve práce Marka Jakoubka avširšom kontexte Miloša Řezníka dokážu vysvetliť tak diametrálne odlišnú interpretáciu udalostí okolo zákona 74/1958. Nemám na mysli interpretáciu mojich výskumov vkomparácii prác Evy Davidovej aAnny Jurovej (prípadne ešte historičky Jany Horváthovej, či Mileny Hűbschmannovej), ale odlišnosť vnímania príslušníkov rómskych kočovných skupín ahistorikov, romistov či etnológov. Kým romistická obec interpretovala zákon ako hlboký zásah do slobodného života tejto skupiny obyvateľov, podľa záznamov varchívoch izo sporadických výpovedí pamätníkov, ktoré sa ešte kde-tu podarilo zaznamenať to udělali dobře, čo to bol za život, psí život. Takto opisovali „život na kolesách“ tí, ktorí ho prežili. Zákon 74/1958, keďže bol zákonom represívnym (niečo zakazoval) priam ponúkal využitie práve na tvorbu mýtu „outrpení nášho národa“, apri ignorovaní výsledkov výskumu ani nie je ťažké ho vtejto úlohe použiť. Fakt, že sa kočovní Rómovia sa nijak urputne voči zákonu nebránili potvrdzuje iskutočnosť, že podľa evidencie Krajského súdu vBratislave podľa paragrafu 3 nebola odsúdená ani jediná osoba.23 Táto „netrestanosť“ však neznamená, že kočovníci bez výhrad prijali model moderného budovateľa socializmu. Skôr sa vnových ekonomických asociálnych podmienkach naučili žiť, systém využiť aviesť život úplne odlišný než očakávala socialistická spoločnosť. 23 Archív Krajského súdu vBratislave. OPEN ACCESS RASTISLAv PIvOň 97 Rozdiel vinterpretácii hodnotenia zákona č.74/1958 mohol spôsobiť odlišný metodologický prístup. Pokúsim sa teraz vysvetliť, čo tým myslím: Na přelomu šedesátých asedmdesátých let dvacátého století se začaly objevovat studie, které kombinovaly metody detailního etnografického popisu sarchivní prací ajež připravovaly půdu pro nástup mikrohistorie […] subjektivních životních světů azkušeností lidí různých sociálních postavení (Budil 2003: 378–379). Odlišné poňatie dejín, histórie avedeckého bádania vňom mohlo apravdepodobne aj bolo príčinou úplne odlišných interpretácií historických udalostí ato dokonca do tej miery, že na jednej strane hodnotená významná dejinná udalosť je zo strany druhej len akýmsi fragmentom nehodným pozornosti. Pro dějiny každodennosti je obecně charakteristická za prvé koncentrace na každodenní život obyčejných lidí, kromě toho ale také zájem osubjektivitu životních zkušeností.Cílem už není bezsubjektová analýza, nýbrž na subjekt orientovaná analýza světa jeho zkušeností (van Dűlmen 2002: 26–27). Základom takého poňatia modernej historiografie je nielen poctivý archívny výskum, ale aj práca vteréne, spamätníkmi— oral history. Romistická škola bola práve vo využívaní oral history priam priekopnícka, materiál zbierala buď ako jazykový materiál pre štúdium rómčiny, alebo práve pre získanie spomienok pamätníkov na dejinné udalosti. Potiaľ by to bolo vlastne vporiadku, problém nastal práve vakceptácii výsledkov terénneho výskumu vokamihu, keď boli tieto vrozpore sideológiou „veľkých národných dejín“. Dejiny „písané“ zdola často nadšeným tvorcom veľkých národných dejín pripravujú horúce chvíle— Rómovia (najmä tí, ktorí prežili socializmus) politiku komunistov velebia „Komunisti znás spravili ľudí! (Š.B., nar. 1934, Madunice). „Malé dejiny“, dejiny každodenného života, či azda dejiny ako už bolo povedané, písané zdola sa však postupne stávali stredobodom pozornosti mladej generácie bádateľov, čoho dôkazom je aj citované dielo Markéty Hajskej. Dejiny „písané“ obyčajným človekom rozšírili poznanie ináhľad na históriu ako takú. Takéto bádanie pomáha odkryť tajomstvá života potulných Cigánov: „…ten obyčej mají, když kterou prostou ženu vidí ají hádají, kdyby smužem dobře nebyla, že umějí udělati, že na sebe laskavi budou. Apotom ji kážou do komory aby snimi šla atruhlu, vkteré nejvíce šactva má, aby jim odevřela. Akdyž otevře, káží ji kříž přes truhlu udělati, jedna jí drží ruku oobrátí ji od truhly ažehná jí ajiný přítomný přikryjí svejmi plášti tu truhlu aberou pod ty pláště, co sej jim vidí…“ (Francek 2002: 166). Na základe takýchto zachovaných aodhalených správ je možné vytvoriť aspoň približnú predstavu oživote kočovníkov vminulosti. Vniektorých záznamoch je možné sa dočítať, atým aj narušiť predstavu obezmedznom bezpráví aneľudskom prenasledovaní Cigánov: ako jeden zexemplárnych prípadov vyberám vraždu dieťaťa kočovných Cigánov z21.apríla 1703, ktorá sa stala vCűrslacku, dediny spadajúcej pod správ dvoch ríšskych miest Hamburgu aLubecku. OPEN ACCESS 98 STUDIA ETHNOLOGICA PRAGENSIA 1/2021 Došlo tu ksporu medzi Cigánmi avdovou, dedinčankou, ktorá ich upodozrievala zkrádeže zástere ahodvábnej šatky. Žiadala oich vrátenie, došlo khádke aneskôr kbitke, do ktorej sa zapojili aj chlapi zneďalekej krčmy. Pri bitke istý Jűrgen Elvers zasiahol kovovou vidlicou dieťa vperinke tak, že toto zomrelo. Došlo ksúdnemu procesu, pri ktorom obhajoba argumentovala tým, že každý mohl Cikána beze všeho trestu sprovodit ze světa… ba dokonce byl ktomu ponukován. Dávalo se přecena vědomí, že tato sběr pouze lidskou koží oděná se netěší žádné ochrané práva božského ani lidského. Azda prekvapujúcou, zistého pohľadu izarážajúcou však bola argumentácia, ktorú predostrel žalobca: ten hovoril obožskom práve na život aj pre Cigánov. Vtom nečiní žádný rozdíl ani to, kjakému druhu lidí koho řadíme. Ani sprostého lupiče nesmíme svévolně zahubit, když nám nečiní násilí. Vrchnostenské zákony amandáty proti Cikánům můžeme uplatnit teprve tehdy, když se nechtějí podřídit vrchnostenskému zákazu aodejít, nýbrž se tomu se zbraní vruce protiví (Rheinheimer 2003: 138–140). podobných prípadov popisuje vo svojej knihe historik Pavel Himl (Himl 2007). Zdroje, ktoré obaja autori pri bádaní využívali sú policajné správy zvyšetrovania azápisy súdnych sporov, čím je charakter správ (zločinnosť Cigánov) apodmienky opisu ich života determinovaný. Problémom je aj několikasetletý odstup anezasvěcenost moderního pozorovatele, ktoré interpretáciu zachovaných správ ovplyvňujú (Himl 2007: 196). Na čo je však dôležité upozorniť, je fakt, na ktorý zmieňuje Pavel Himl vinej svojej práci, keď apeluje nato jak je to, co jako minulost resp.objekt zkoumání rekonstruujeme, abychom to následně interpretovali, závislé na náhodném dochování pramenů (Himl 2019: 251). Historické pramene, dokumenty iich interpretáciu teda nemožno zamieňať, či vydávať za historickú skutočnosť (Jakoubek 2004: 245). Ako som uviedol vprípade zavraždeného cigánskeho dieťaťa zroku 1703, ani vtedy platné proticigánske zákony avyhlášky nečinili vraždu Cigána zákonnou, naopak, súdy vo veci pojednávali apáchateľa, čo aj nízkym trestom, potrestali. Na problematiku rozdielu medzi historickým prameňom ahistorickou skutočnosťou otvorene poukázal aj Angust Fraser, keď uvádza, že ak by boli proticigánske opatrenia dodržiavané tak, ako boli vydané, vymizeli by Cikáni zvětší části křesťanské Evropy jěště vprvní polovině šestnáctého století (Frazer 1998: 111). Istú relatívnosť zachovaných dokumentov som musel zohľadniť pri ďalšej časti práce, asíce pri rekonštruovaní trás kočujúcich. Dochované správy jasne vypovedajú, kde kočovníci boli, ale nevieme nič oich pohybe tam, kde úrady nemali dôvod ich výskyt zaznamenať, resp.oich prítomnosti ani nevedeli. Alebo inak: úradný záznam svedčí otom, že na určitom mieste boli, no neexistencia takého záznamu vôbec nevypovedá otom, že na mieste neboli. Mapa pohybu kočovnej skupiny nie je teda prehľadom ojej skutočnom pohybe, ale prehľadom tých miest, kde boli kočovníci zakýchkoľvek dôvodov úradne zaevidovaní. OPEN ACCESS RASTISLAv PIvOň 99 CESTY ALOJZA BIHÁRIHO VROKOCH 1950–1957 Obr. 1 Alojz Bihari sa narodil 28.júna 1928 vŠulekove, dnes súčasť Hlohovca. Vcharakteristike, ktorú na neho vypracovali ešte za tzv.Slovenského štátu sa píše, že kradne apotuluje sa po celom území ČSR. Jeho kočovná skupina pozostávala zôsmich osôb: Martin Lakatoš (Janko) narodený 6.decembra 1880 vDrahovciach, ktorý je otcom Alojza Bihariho, konkubína Irena Stojková (Boja) narodená 11.3.1930 vBánovciach nad Bebravou apiatich maloletých detí vo veku od jedného do osem rokov. Vroku 1950 sa táto skupina nachádzala vPiešťanoch aešte vrokoch 1951, 1953 a1957 sa pohyboval po okolí trnavského anitrianskeho regiónu, určite vieme oich pobyte vobciach Horná Streda aDrahovce. Len vroku 1955 opustili územie Slovenska apodľa úradných záznamov kočovali vmeste Rožnov pod Radhoštěm. Rok pred prijatím zákona 74/1958 Zb. však už boli na území Slovenska avobci Drahovce boli aj naisto poňatí do súpisu kočovných osôb. Kcharakteristike tejto skupiny sa nám podarilo zistiť, že Alojz Bihari aIrena Stojková mali päť detí, ktoré včase výkonu súpisu boli atvorili jednu skupinu obývajúcu voz. Najstaršia dcéra Štefánia Bihariová (Mundra) sa narodila 2.septembra 1950 vPiešťanoch, Jolana Bihariová (Luluda) 28.októbra 1951 vHornej Strede, Anna Bihariová (Kejža) 18.mája 1953 vPiešťanoch, syn Pavel Bihari (Johan) 10.februára 1955 vRožnove pod Radhoštěm aposledná dcéra Mária Bihariová (Manci) vroku 1957 vDrahovciach. Ztýchto údajov vyplýva, že Alojz Bihari aIrena Stojková splodili prvé dieťa v22 resp.20 rokoch avpriebehu siedmich rokov mali spolu päť detí. Táto skutočnosť sa OPEN ACCESS 100 STUDIA ETHNOLOGICA PRAGENSIA 1/2021 nejavila ako reálna vtom zmysle, žeby išlo ojediné deti tohto páru ato bez ohľadu nato, či tieto deti mali spolu, alebo každý siným partnerom.24 Charakteristika ich ciest prezrádza, že vobdobí rokov 1950 až 1957 neprešli vzdialenosť väčšiu ako 400 kilometrov, pretože okrem výpravy do Rožnova pod Radhoštěm podnikali cesty po okrese Nitra, Trnava aNové Mesto nad Váhom. Vpriebehu siedmych rokov tak prešli ročně vpriemere 57 kilometrov. CESTY BARTOLOMEJA LAKATOŠA VROKOCH 1926–1936 Obr. 2 Bartolomej Lakatoš sa narodil 28.marca 1908 vo Veľkých Šúrovciach vokrese Trnava. Vsúpise bol vykázaný ako nezákonný syn Pavla Stojku , ktorého pohyb tu tiež dokladáme. Ako dvadsaťročný sa potuloval vBratislave začo bol počas štyroch týždňov držaný vo väzbe. Odva roky neskôr, vroku 1930 sa pohyboval vokolí moravského Kyjova aorok neskôr vo Valašskom Meziříčí. Vroku 1933 už záznamy svedčia otom, že bol vPísku. Vrokoch 1933 a1934 ešte prešiel cez Pohořelice, kde sa zdržal jediný deň aLomnicí nad Lužnicou. Vroku 1936 bol vMístku (dnešný Frýdek— Místek), kde sa jeho stopa stráca. Bartolomej Lakatoš bol teda na cestách samostatne alebo ako člen skupiny vedený od svojich šestnástich rokov ajeho cestu bolo možné vystopovať spätne vrokoch 1926–1936, teda vobdobí desiatich rokov, potom sa už úradné záznamy oňom strácajú. Je pravda, že vroku 1943 bol už opäť doma vo Veľkých Šúrovciach, no ako sa 24 Na podobnú záhadu som poukázal už vyššie včlánku, nižšie sa mi ju, snáď, podarilo vylúštiť. OPEN ACCESS RASTISLAv PIvOň 101 tam dostal, nevieme. Posledný pohyb bol práve vuž spomenutom Místku. Znamená to teda, že minimálne od roku 1926 do roku 1936, teda vobdobí desať rokov prekonal vzdialenosť 715 kilometrov, priemerne teda 71,5 kilometra ročne. Zvláštnosťou je, že úradné záznamy nehovoria nič ojeho družke, manželke či deťoch, aj keď jeho pohyb apobyty sú úradne dohladatelné k28 rokom jeho života. CESTY PAVLA STOJKU VROKOCH 1911–1938 Obr. 3 Pohyb skupiny okolo Pavla Stojku sa podarilo zachytiť od roku 1911. Ale to už mal Pavel Stojka 47 rokov (!) aje rozumné predpokladať, že už väčšinu svojho života precestoval. Vroku 1911 jeho prítomnosť zaznamenali úrady vBratislave, kde sa naisto zdržal viac ako 6 mesiacov. Potom ojeho skupine záznamov niet, no všimli sme si, že sa opäť objavil vŽiline, no až o15 rokov neskôr. Vtomto časovom intervale teda prešiel najmenej 200 kilometrov, oktorých zúradných záznamov vieme. Istotne treba predpokladať, že vobdobí medzitým sa pohyboval aj inde, no zatiaľ nevieme zistiť kde. Vroku 1928 je kočovník zaistení opäť vBratislave, kde sa zdržal 5 týždňov. Správ otom, čo robil vBratislave ani Žiline veľa niet, zmienky sú len omálo významných krádežiach avýtržnostiach vuliciach oboch miest. Niet zmienky ani oživnosti, či inej zárobkovej činnosti, ktorú by skupina okolo Pavla Stojku prevádzala. Vroku 1930 sme dokázali menovaného vystopovať na troch miestach ato vUherském Hradišti, Valašském Meziříčí aHlučíně. Vtýchto troch spomínaných mestách bol Pavel Stojka OPEN ACCESS 102 STUDIA ETHNOLOGICA PRAGENSIA 1/2021 uzamknutý na tri, jeden adva dni. Vpriebehu niekoľkých mesiacov táto kočovná skupina prekonala vzdialenosť medzi Uherským Hradištěm aValašským Meziříčím (cca75 kilometrov) aHlučínom (cca 65 kilometrov) dohromady tedy asi 140 kilometrov. Vroku 1931 sa stretávame snašou skupinou vOpave, teda asi 25 kilometrov od miesta jeho posledného písomného záznamu. Vtom istom roku však bol aj vChrudime musel teda prekonať ešte vzdialenosť aspoň 230 kilometrov vpriebehu roka. Vroku 1933 je skupina vo Veselí nad Lužnicí (157 kilometrov od Chrudima posledného miesta písomného záznamu) ana tri roky sme onej záznamy už nenašli. Objavujú sa opäť až vroku 1936 ato znovu vOpave, kde boli naposledy vroku 1931, predpokladá sa, že sa na miesto vrátili po piatich rokoch, aspoň podľa úradných záznamov. To sa ale nachádzajú takmer 360 kilometrov od posledného zaznamenaného miesta pobytu. ZOpavy sa kočovníci dostali ešte do Ostravy avroku 1938 do Kojetína, prešli teda ešte asi 150kilometrov. Rok 1938 nie je poslednou zmienkou oskupine Pavla Stojku. Pavel Stojka sa opäť rokov neskôr musel alebo mohol vrátiť domov, do obce kde sa narodil, do Veľkých Šúroviec. To vieme iste, pretože vnávrhu na odsun Cigánov zobce je spomínaný. Návrh vypracoval starosta obce na základe nariadenia oúprave pomerov Cigánov počas vojny. Aký bol osud Pavla Stojku ajeho rodiny, či azda kočovnej skupiny, nevieme. Fakty, ktoré prezradil archív sú strohé. Pavel Stojka sa narodil v2.júla 1864 vo Veľkých Šúrovciach vtrnavskom okrese apočas života prešiel skoňmi, povozom arodinou aďalšími príbuznými či nepríbuznými najmenej zhruba 1 800 kilometrov vrozmedzí rokov 1911 až 1938. Priemerne teda prešli ročne cca 70 kilometrov ročne. Pavel Stojka bol otcom Bartolomeja Lakatoša, ktorý sa narodil vroku 1908, teda otec mal 44 rokov. Sistotou vieme, že vroku 1928 boli obaja vBratislave. Vroku 1930 sa Pavel pohyboval vo Valašskom Meziříčí aokolí Uherského Hradiště, čo je vzdialenosť zhruba 80 kilometrov. Bartolomej bol vtom roku vKyjove aValašskom Meziříčí. Stretli sa tam, alebo tam spolu prišli? Vroku 1930 bol určite vPísku, oprítomnosti jeho otca však správ niet. Vieme tiež, že vroku 1936 bol Pavel vOpave, kým Bartolomej vMístku, čo je dnešný Frýdek— Místek. Mestá sú od seba vzdialené asi 55 kilometrov. Zdá sa, že obe skupiny (nevieme ale, či išlo oskupiny aak áno, ako veľké boli) sa pohybovali zvlášť, ale vzájomný styk, či koordinácia niektorých aktivít nie je vylúčená. Vkaždom prípade nás opis trás kočovania otca asyna oprávňuje kzáveru, že členovia rodiny (snáď) sa vdospelosti osamostatňovali vdvojakom zmysle: vytvorili novú nukleárnu rodinu, ktorá obývala iný voz, alebo sa od svojej pôvodnej skupiny celkom vzdialili, ale aspoň sporadicky udržiavali nejaký kontakt. Zhľadiska stratégie prežitia by to bolo pochopiteľné alogické. Prípad ale nadovšetko potvrdzuje, že stav, ktorý bol zaznamenaný pri súpise vroku 1959 nezachytáva skutočný počet detí rodičov, ani vek ich počatia, pre praktický význam vyhotovenia súpisu to totiž ani nebolo dôležité. OPEN ACCESS