K realizácii zákona č. 74/1958 Zb. o trvalom usídlení kočujúcich osôb na území Veľkej Bratislavy

Krealizácii zákona č.74/1958 Zb. otrvalom usídlení kočujúcich osôb na území Veľkej Bratislavy Rastislav Pivoň Execution of the Act Nr.74/1958 on the permanent settlement of nomads within the Great Bratislava territory Based on study of archive records the author explains adoption and execution of the Act Nr.74/1958 on the permanent settlement of nomads. The author also uses personal testimonies of nomads. In the introduction, the author analyzes potential reasons and causalities of the adoption of the Act. He assumes the Act was adopted upon the appeal from Slovak residents who had complained about the behavior of nomadic Roma. In the next part, he focuses on the execution of the Act itself within the Great Bratislava territory. In the connection with the Act implementation it was vital that State institutions resolve the accommodation, education, employment and health care of nomads. Basic requirement for the Act enforcement was the creation of the register of nomads. The registration took place in 1959 and stated that the number of nomads in Bratislava was 269. According to the archive records, testimonies and personal experience of the author, he makes aconclusion that prohibition of wandering had not have such adramatic and traumatic impact as other authors describe. The nomads had undertaken the settlement well and persisted on solving their issues. Key words: Act Nr.74/1958, settlement, nomads, Vlax Gypsies, National Committee, nomads’ paths, Socialism, criminality, Communist Party Politics Zákon otrvalom usídlení kočujúcich osôb je dnes ponímaný ako zákon porušujúci základné ľudské práva, vedúci kasimilácii osôb žijúcich kočovným životom apodľa mienky romistov zasahoval tvrdo do života najmä olašských Rómov (Davidová 1995: 197–201). Iní odborníci na rómsku problematiku nazývajú zákon ako vyložene protirómsky (Jurová 2009: 13). Dôraz pritom kladú na svojvoľné rozhodovanie straníckych aštátnych orgánov, ktoré vytýčili politiku asimilácie obyvateľov cigánskeho pôvodu. Stýmto názorom do istej miery súhlasíme, no nezdá sa, že vytýčená politika bola len odrazom akejsi svojvôle komunistov, či azda iba ideologickou zbraňou voči „slobodnému“ Západu. Riešenie problematiky kočovných Rómov si, zdá sa, vynútili hlasy zdola. To potvrdzuje napríklad list Okresného národného výboru vMoldave nad Bodvou adresovaný Krajskému národnému výboru vBanskej Bystrici, Ústrednému výboru Komunistickej strany Slovenska vBratislave atiež Povereníctvu vnútra zo dňa 5.septembra 1955.1 1 SNA Povereníctvo vnútra sekretariát krabica 174. OPEN ACCESS RASTISLAv PIvOň 31 Vliste sa uvádza, že vobci boli zadržaní kočovní Rómovia, ktorí mali kone vzáprahu imimo neho atieto išli na trh predať. Na vozoch boli ženy adeti aukrývali asi 800 kilogramov lucerny, ktorú ukradli na ŠM vDrienovci. Túto museli spolu sukradnutou hydinou vrátiť štátnemu majetku. Pravda, kone, ktoré kočovníci mali, boli riadne opatrené amali všetky doklady. Okresný národný výbor vtomto liste žiada previesť radikálne opatrenia, pretože zjavne nejde oprvý prípad takéhoto počínania kočovných Rómov. ÚV KSS požiadal ostanovisko Povereníctvo vnútra, ktoré odpovedalo tak, že otázka si vyžaduje sústavnú starostlivosť anie jednorazové administratívne opatrenia. Predovšetkým navrhovalo zamedziť kočovaniu tak, že sa tieto osoby riadne zamestnajú, kone sa odkúpia za úradné ceny anajmä sa zabezpečí riadna školská dochádzka detí. Ešte zaujímavejší je dokument znárodného výboru vRimavských Zalužanoch, ktorý bol napísaný dňa 9.novembra 1954 apodpísal ho predseda MNV Lopejský aadresoval ho ONV vHnúšti, KNV vBanskej bystrici iPovereníctvu vnútra vBratislave.2 Vliste predseda Lopejský konštatuje, že za Slovenského štátu boli vobci usídlené dve rodiny kočovných Cigánov, ktorým boli odobraté kone aCigáni sa riadne do práce museli zapojiť. Až po oslobodení prišli knim ďalší, ktorí sa živia obchodovaním skoňmi akrádežami. Kradnú hydinu apoľnohospodárske plodiny, spomína sa prípad, kedy ukradli združstva sedem kusov hydiny, zasiahnuť musela aj polícia (VB), no Cigáni si ztoho nič nerobili, lebo vraj keď idostanú pokutu, nezaplatia ju avymáhať ju nie je možné. Vliste tiež spomína, že sa roľníci obávajú ísť do práce, lebo práve vtom čase, keď sú vpráci, ich okrádajú. Pracovných príležitostí je vraj vobci dosť, no Cigáni sa vyhovárajú, že sú chorí apracovať nemôžu. Často si oči natierajú cibuľou asimulujú tak trachóm. Podobný list adresoval Povereníctvu vnútra aj predseda MNV vRimavici okr. Hnúšťa J.Adam. Sťažuje sa, že vobci mizne najmä hydina ato včase, keď sú roľníci na poliach. Mnohí robotníci keď zbadali olašských Rómov, odmietli nastúpiť do práce azostali doma svoj majetok chrániť.3 Cigáni, ako sa vliste píše, okrádajú aj JRD, vjúli 1954 ukradli seno aj ďatelinu. MNV navrhuje, aby Cigáni zokolitých obcí boli odstránení. Miestny národný výbor vKocihe dňa 25.októbra 1954 informuje, že Cigáni kradli sliepky, kukuricu, zemiaky gazdom aj družstvu apri pristihnutí sa vyhrážali. Voktóbri 1954 píše MNV vNižnom Skálniku, že Cigáni chodia raz za týždeň do obce akradnú hydinu. Predseda MNV osobne odobral Cigánke sliepku, ktorú ukradla istému Jánovi Bystrianskemu a17. októbra ukradli Cigánky Jánovi Barimu štyri sliepky.4 Listy zniektorých miestnych národných výborov sú veľmi presné, akoby mali charakter trestného oznámenia, akým je napríklad tento zRimavskej Bane, písaný 9.novembra 1954:5 hlásia sa časté krádeže hydiny, zemiakov, sena, kukurice, ci2 SNA Povereníctvo vnútra sekretariát krabica 1051. 3 Tamtiež. 4 Tamtiež. 5 Tamtiež. OPEN ACCESS 32 STUDIA ETHNOLOGICA PRAGENSIA 1/2018 bule ainých plodín. Do obce chodia Olašskí Cigáni denne stým, že si idú nakúpiť. UTomáša Slováka ukradli morku, uŠtefana Valenta dve aJánovi Krištofovi ukradli sliepku— všetku hydinu pri dopadnutí vrátili. VKokave nad Rimavicou ešte vroku 1952 boli ukradnuté zlaté predmety, Verejná bezpečnosť vinníka vypátrala ačasť vecí sa majiteľovi vrátila. Inak sa vobci kradne asi každé dva týždne amizne predovšetkým hydina.6 Niektoré prípady okrajovo spomína aj Anna Jurová (Jurová 2009: 32). Píše, že Ministerstvo vnútra snevôľou konštatovalo, že mnohé tieto rodiny sú solventné omnoho viac než rodiny pracujúcich občanov.7 VMalinove neďaleko Bratislavy došlo ku krvavej bitke medzi olašskými amiestnymi, údajne kvôli krádežiam aobťažovaniu. Olašskí Rómovia používali pri bitke zaujímavý spôsob obrany: útočníkovi britvou prerezali vodorovným švihom čelo tak, aby mu krv stekala do očí. Súper tak bol odstavený amohli sním robiť, čo chceli.8 Miestnych však už správanie Cigánov dožralo natoľko, že vyrazili proti táboru sbuldozérom azrovnali ho so zemou. Olašskí Cigáni sa zastavili až vBratislave na Vajnorskej ceste.9 Aj týchto niekoľko príkladov dokumentuje zložitosť anáročnosť problémov, pred ktoré boli orgány štátnej moci vtej dobe postavené. Zpísomných dokumentov vyplýva, že ráznych až radikálnych riešení otázky kočujúcich osôb sa domáhali predovšetkým obyvatelia vidieka. Dodnes je medzi olašskými Rómami známe meno Báno. Poznali ho snáď všetci, aj Rumungre.10 Išlo opriekupníka spotravinovými lístkami ašatenkami, špekulanta, ktorý však spolupracoval spolíciou audával Rómov. Svoje bohatstvo okázalo ukazoval na verejnosti. Nakoniec ho brutálnym spôsobom zavraždili samotní Olašskí, mŕtvolu zašili do koňa atak ju prenášali zmiesta na miesto.11 Azda zobáv pred možným nárastom násilných akcií voči Rómom amožnou radikalizáciou niektorých skupín majoritného obyvateľstva muselo stranícke aštátne vedenie prijať také opatrenia, aby tento možný trend eliminovali. Napriek závažnosti problému sa štát snažil udržať celú vec vtichosti anerozpútavať príliš veľkú diskusiu. Denník Pravda priniesol rozsahom neveľký článok opripravovanom zákone, pričom dával dôraz na neúčinnosť dovtedajších opatrení, na zvýšenú kriminálnu činnosť kočovníkov azneužívanie výhod, ktoré socialistický režim poskytoval.12 Podrobnejšie opisuje spôsob života kočovných Cigánov aj Nina Pavelčíková, zdrojom sú, podobne ako uväčšiny týchto informácií, policajné aúradné záznamy (Pavelčíková 2009: 40–46). Opár dní neskôr prináša ten istý denník správu orokovaní 27.schôdze jesenného zasadnutia Národného zhromaždenia, kde poslanec František Štefaník ako spravo6 Tamtiež. 7 Tamtiež, 22. 8 Informátor Vincent Stojka, október 2008. 9 Jedného ztýchto kočovníkov odfotil V.Törey, foto je publikovaná vSlovenskom národopise 36, 1988 , p.158. 10 Neolašskí Rómovia, žijúci usadlým spôsobom života. 11 Prípad nájdete opísaný in Jelšavský 1966: 137. 12 Denník Pravda z1. októbra 1958, str.5. OPEN ACCESS RASTISLAv PIvOň 33 dajca predkladá návrh zákona otrvalom usídlení kočujúcich osôb pod číslom 74/1958. Tento návrh bol prijatý bez rozpravy.13 Samotný zákon predpokladá rozsiahlu pomoc zo strany národných výborov, ukladá im predovšetkým zaobstarať vhodné zamestnanie abývanie asústavne pôsobiť nato, aby sa stali riadnymi pracujúcimi občanmi. AKO SI STÝMITO ÚLOHAMI PORADILI ŠTÁTNE ASTRANÍCKE ORGÁNY NA ÚZEMÍ VEĽKEJ BRATISLAVY? Pod názvom Veľká Bratislava treba rozumieť samozrejme vdobovom kontexte územie, ktoré sa takto nazývalo. Bratislava ako sídlo národných apolitických orgánov mala veľmi nevýhodnú, excentrickú polohu. Preto príslušné orgány už vdruhej polovici r. 1945 uvažovali orozšírení tzv.bratislavského predmostia. Vpodstate išlo ozlúčenie niekoľkých obcí do jedného administratívneho celku. Išlo oobce Vajnory, Račisdorf (dnes Rača), Prievoz, Lamač, Dúbravka, neskôr Petržalka aDevín (Dejiny Bratislavy 1982: 296–297). Pre zaujímavosť dodávame, že táto Veľká Bratislava mala 15 600 domov, 48 624 bytov ažilo vnich 191 154 obyvateľov (Tamtiež 297). Odbory pre vnútorné veci ObNV vBratislave previedli dňa 23.augusta 1958 zisťovanie skutočného stavu Cigánov— kočovníkov. Podľa údajov žili vo vozoch na miestach určených národnými výbormi.14 Na týchto miestach vybudovali NV studne spitnou vodou azáchody. Vškolskom roku 1957/58 boli školopovinným deťom zakúpené šaty atopánky, ale asi iba polovica znich riadne navštevovala školu. Počet kočovníckych rodín je zaznamenaný vtabuľke: časť Bratislavy počet rodín osôb deti nad 6 rokov deti do 6 rokov Staré Mesto 9 44 10 16 Nivy 12 64 10 30 Vinohrady 4 31 11 10 Nové Mesto 5 28 8 6 Petržalka 6 29 8 9 spolu 36 196 47 71 Celkovú správu vypracoval dr. Martin Klempa, vedúci odboru pre vnútorné záležitosti ÚNV vBratislave apíše, že na území Veľkej Bratislavy žije ku dňu 6.októbra 1958 36 polokočovných rodín spočtom 196 osôb, ztoho je 118 detí do veku 15 rokov aznich 71 ešte nie je školopovinných. Vspráve je spomínaný Cigán Ľudovít Bolvan, aktivista pracujúci vAgroprojekte. Je hodnotený ako vzorný občan cigánskeho pôvodu, ktorý pomáha ostatným votázkach 13 Denník Pravda z18. októbra 1958, pp..2–3. 14 Archív hlavného mesta SR Bratislavy, fond NVB, krabica 2794. OPEN ACCESS 34 STUDIA ETHNOLOGICA PRAGENSIA 1/2018 hygieny, pracovnej morálky apod. Najlepšie je hodnotená práca aktivistov včasti Vinohrady, kde sa schádzajú pravidelne raz týždenne ariešia problémy.15 Pre nás je táto tabuľka zaujímavá tým, že zistého hľadiska nám poskytuje aspoň hrubé obrysy toho, ako takáto kočujúca skupina vyzerala. Môžeme predpokladať, že ju tvorilo 78 dospelých osôb (alebo starších ako 15 rokov) a118 detí amladistvých do 15 rokov. Priemerný počet detí na jednu rodinu tak tvorí 3,27 dieťaťa, pričom tento priemer výrazne prevyšujú len kočovníci usadený vo Vinohradoch, kde je priemer 5,25 dieťaťa na jednu rodinu. Vtomto období sa pohyboval priemerný počet detí vrodinách usadlých Rómov (Rumungrov) vrozmedzí 5–6 detí na jednu rodinu.16 Pripomíname, že tento súpis ešte nebol vykonaný na základe zákona otrvalom usídlení kočujúcich osôb. Štatistiky si jednotlivé národné výbory viedli už aj predtým na základe iných vyhlášok anariadení. Súpis aevidencia kočujúcich osôb na území Veľkej Bratislavy boli vykonané vdňoch 3.a4. februára 1959 avýsledky znázorňuje nasledujúca tabuľka:17 časť Bratislavy osôb nad 15 r. do 15 r. školopovinní Staré Mesto 69 30 39 11 Nivy 79 29 50 23 Vinohrady 35 12 23 12 Nové Mesto 29 15 14 8 Petržalka 57 20 37 18 Spolu 269 106 163 72 ObNV Bratislava— Staré mesto vykonal súpis vmiestnosti vobjekte Botanickej záhrady včase od 7–17,00 hod. Všetci sa správali veľmi slušne. Zdospelých mužov (15osôb) pracuje 10 vPriemstave aStavokombináte. Do školy však chodia len tri deti, Berta Vrbová aFerko aJán Lagronovci— ide odeti tzv.svetských, kolotočiarov. Zaujímavosťou je nález chlapca vrodine nepracujúceho kočovníka Jozefa Grula. Tento mal vydaný rodný list na dcéru menom Žofia Grulová, narodená 20.februára 1951. Vskutočnosti išlo ochlapca, vnových dokladoch už mal uvedené meno Ladislav.18 ObNV Bratislava Nivy hlási, že súpis sa začal 3.februára o8,00 hod. askončil 4.februára 1959 o17,00 hod. Zcelkového počtu 29 osôb starších ako 15 rokov pracuje 8, ztoho jedna žena, 16 ročná Jozefa Malíková, ktorá pracovala na JRD Trnávka.19 15 Tamtiež. 16 SNA Povereníctvo kultúry krabica 175. Vspráve uvádza, že okresný stavebný kombinát vTrebišove zamestnáva 54 Cigánov (23% všetkých zamestnancov), ktorým sa za pol roka narodilo 17 detí, kým ostatným za toto obdobie len dve. 17 Archív hlavného mesta SR Bratislavy fond NVB krabica 2814, záložka 613. 18 Archív hlavného mesta SR Bratislavy, fond NVB krabica 2794, záložka 551. 19 Archív hlavného mesta SR Bratislavy, fond NVB, krabica 2814, záložka 613. OPEN ACCESS RASTISLAv PIvOň 35 ObNV Vinohrady začal súpis vOsvetovej besede na Patrónke od 8,00 hod. aukončil ho vten istý deň, (3.2.1959) o15,30 hod. Rómovia boli veľmi slušní, premietali im film „Katka“,20 všetky deti riadne chodili do školy, štyri prospievali svyznamenaním. Všetci muži boli zamestnaní, apracovali aj tri mladé ženy vSpojených sklárňach, Krajskej správe lekární aKefárskych závodoch. ObNV Nové Mesto nariadil súpis na oba dni abol prevedený vbudove NV na Družstevnej ulici 2 avo väznici vJustičnom paláci. Všetci muži boli zamestnaní, len Vinco Stojka bol na dôchodku aMatej Stojka poberal príspevok 510 korún na tuberu. Ženy nepracovali vôbec, no všetky deti chodili do školy. ObNV Petržalka21 vykonal súpis vdňoch 3.a4. februára 1959. Muži boli zamestnaní vRašelinových závodoch, jeden vuhoľných skladoch ako šofér. Z18 školopovinných detí chodilo do školy iba deväť. Vpiatich prípadoch bolo potrebné odhadnúť vek avziať daktyloskopickú stopu. To vyvolalo ukočovníkov obrovskú nevôľu, vyhrážali sa, že to dajú do novín aže veru toto snimi nerobil ani Hitler. Nepokoj sa podarilo utlmiť ešte vzárodku, no stýmito kočovníkmi sa stretávame ešte vroku 1968 ( 10 rokov po prijatí zákona) stále na tom istom mieste adokonca vtých istých maringotkách. Zachytili ich tu filmári pri natáčaní akejsi reportáže oživote vPetržalke pod názvom „Druhý breh“ (1968). Keď si všimneme tabuľku, tá nám opäť prezrádza odosť vyšší počet detí do 15 rokov— 163 oproti osobám starším, tých bolo 106. Po súpise sa starostlivosť mala sústrediť na niekoľko oblastí: predovšetkým na nájdenie trvalého zamestnania abývania, školskú dochádzku detí azdravotnú starostlivosť. Aktív pre občanov cigánskeho pôvodu bol založený už voktóbri 1958, jeho predsedom bol Anton Facuna, zástupcom lekár Ján Cibula ačlenmi Eugen Farkaš hudobník, Jozef Lakatoš robotník, Fridolín Herák čašník, Ondrej Baňák poštový úradník, Ferdinand Bihári dôchodca aŠtefan Čikóš, hudobník.22 Prvého aktívu sa zúčastnilo 50 olašských Rómov adožadovali sa riadnych bytov apráce. Na schôdzi sa premietal aj aktivistický film „Môj priateľ Fabián“.23 Vpriebehu decembra 1959 sa konali ešte dva aktívy na ktorých bolo až 80 kočovných Rómov, ktorí sa jasne vyjadrili, že chcú opustiť kočovný spôsob života. Tu založili aj súbor ANGLAL,24 ktorý vystupoval aj vznámej bratislavskej Tatrarevue. Vôbec na aktívoch sa olašskí Rómovia dožadovali všetkých práv ako ostatní občania, zákon všeobecne schvaľovali: Jozef Stojka— Slávik vyjadril spokojnosť stým, ako po novom žije anechcel by už pod plachtou žiť.25 Hermína Stojková— Kejža dostala nový byt, deti jej riadne chodia do školy aona sama sa pochvalne vyjadrila onovom (socialistickom) režime. 20 Film Katka 1949, réžia Ján Kadár. 21 Petržalka mala ešte vroku 1803 okrem známeho Ergenau aj iné veľmi rozšírené meno: Ziegeiner (Zigeuner)– Dorf, Cigánska Ves. Často sa tu usadzovali kočovní Cigáni. Bližšie otom: Čomaj 2008: 90. 22 Archív hlavného mesta SR Bratislavy, fond NVB krabica 2727. 23 Film zroku 1953, réžia Jiří Weiss. 24 Vpred! 25 Jozefa Stojku— Slávika autor spoznal osobne, pracoval vpodniku Slovenská kniha ako šofér. OPEN ACCESS 36 STUDIA ETHNOLOGICA PRAGENSIA 1/2018 Na aktíve vystúpila aj staropetržalčanka, Nemka Renáta Greifová, ktorá žila solašskými vPetržalke na jednej ulici vsusedstve sBarborou Lakatošovou apochvaľovala si spolužitie snimi.26 Niektorí Rómovia sa sťažovali, že pridlho čakajú na byty, domáhali sa prednostného vybavenia, lebo žijú veľmi biedne. Práve tu sme si všimli, že na rozdiel od bádateľov, romistov, ktorí hovoria orepresívnom charaktere zákona, samotní kočovníci ho schvaľovali ato nielen vtedy, ale aj po rokoch, keď sme sa nato bývalých kočujúcich pýtali. Informátor Vincent Stojka Dido (narodený 1948) spomínal: ...čo to bol za život? Nad ohňom sme vši vytriasali zkošieľ. Hladu azimy čo sme prežili. Potom sme dostali byt za komunistov na Levickej. Tam už nám bolo dobre. Nás vyhnali aj zMalinova buldozérom, sme museli utekať sem do Bratislavy, to nebolo dobre. František Stojka— Pejko (narodený 1943) potvrdzuje, že život na koňoch asvozmi bol mizerný. Teraz žijú olašskí Cigáni dobre, domy majú, vily, autá, nie ako kedysi. Jeho slová potvrdzuje aj manželka. Obaja vyššie spomenutí patrili ktým Rómom, ktorí museli utekať zMalinova. VBratislave sa objavili 13.septembra 1955. Išlo oskupinu 24 dospelých a25 školopovinných detí. Na jeden voz pripadalo zhruba sedem ľudí anasťahovali sa aj do opusteného robotníckeho domu, ktorý už nepotreboval Priemstav. Zdroj vody bol 300 metrov od táboriska, pri nich boli dva kone, oktorých však Cigáni tvrdili, že im nepatria. Ľudia trpeli tbc ainými chorobami zo zimy, kúrili iba drevom zprírody, palivo nekupovali. Živili sa krádežami, hoci udávali, že sú zamestnaní vPriemstave.27 V50. rokoch zažila smutnú skúsenosť aj babička autora článku, ktorá rozprávala ako vzime zabúchali na dvere olašskí Cigáni— Pankovci. Vonku fujavica adeti premrznuté. Babička vtedy napochytro zakúrila adeťom zohriala aspoň trochu mlieka. Pankovci na túto pomoc spomínali ešte dlhé roky. Nezdá sa, anikde sme sa stakým prípadom nestretli, žeby niekto zbývalých kočovníkov za životom na voze banoval. Romisti vo svojich prácach skôr poukazujú na niektoré nedostatky anepresnosti aniekedy aj na krutosť zvlášť policajných jednotiek pri samotnom výkone zákona. Známy je prípad rómskeho výtvarníka Ruda Dzurku, ktorého poňali do súpisu počas cesty vlakom do práce (Dzurko 1994: 43). Takých prípadov bolo ale viac. Istý Jozef Oršoš zČaty bol zapísaný do súpisu, no on sám sa považoval za Rumuna, tzv.Korytára28 apracoval na družstve. Sťažoval sa priamo prezidentovi ČSR akeď mu vraj nepomôže, obráti sa na rumunskú vládu. Prezident Antonín Novotný však okamžite zasiahol anariadil osobu zo súpisu vyňať.29 26 Archív hlavného mesta SR Bratislavy, fond NVB krabica 2814. 27 Archív hlavného mesta SR Bratislavy, fond NVB krabica 2597. 28 Korytári— remeselníci pôvodom zRumunska živiaci sa výrobou apredajom korýt ainých výrobkov zdreva. Túto skupinu zažil autor článku ešte v80. rokoch 20.storočia vPetržalke, vyrábali korytá zodpadového dreva, no nepovažovali sa za Cigánov arozprávali rumunsky. 29 SNA fond Povereníctva vnútra krabica 182, list bol písaný ceruzkou ačesky, sťažovateľ bol zrejme negramotný alist si nechal napísať. OPEN ACCESS RASTISLAv PIvOň 37 Samozrejme, sťažností voči poňatiu do súpisu bolo oveľa viac, napríklad KNV vNitre evidoval 31 sťažností, znich 21 bolo vybavených kladne a10 zamietli, KNV vPrešove evidoval 7 sťažností avšetky zamietol, vKošiciach boli štyri sťažnosti znich dve boli oprávnené.30 Vsamotnej Bratislave sú zaevidované dve sťažnosti: išlo oAlojza Stodulku aRoberta Cebiša, ktorý nesúhlasili spoňatím do súpisu. Obe sťažnosti boli zamietnuté. Samotný súpis však zďaleka nepredstavoval najväčší problém. Práve naopak. Spísať Cigánov ešte nebolo také ťažké: problém nastal subytovaním ahľadaním práce. Preto často Rómov postrkovali zmiesta na miesto, že pre nich prácu ani ubytovanie nemajú. Ľahšie bolo zaplatiť im cestu kamkoľvek mimo pôsobnosť konkrétneho národného výboru.31 Na problémy so zamestnávaním Rómov reagoval aj Zbor povereníkov, ktorý konštatoval, že stranícke uznesenia sa neplnia dostatočne. Uložil preto povereníkom poľnohospodárstva, dopravy, obchodu, spojov, palív anaftového priemyslu aby na všetkých nimi spravovaných podnikoch prijímali Cigánov do práce.32 Nedostatky sa ukázali aj pri zabezpečení bývania ato nielen vrámci Bratislavy, ale celej republiky: ak uvažovali so zaľudnenosťou 5 osôb na jeden dom, podľa výpočtov to vyžadovalo postaviť 20 000 domov alebo bytov (predpokladalo sa spočtom sto tisíc Rómov odkázaných na pomoc celkovo). Ak by chceli vyriešiť problémy sbývaním do 20 rokov, ako to predpokladalo stranícke uznesenie, museli by postaviť 1 300 domov ročne. Ibaže vrámci 2.päťročnice sa počítalo so stavbou 6 000 domov ročne, pričom len za rok 1957 bolo 24 tisíc žiadateľov ztoho 347 Rómov.33 Skrátka, na realizáciu plánov sbývaním Rómov by štát potreboval ďalších 10 miliónov korún ročne, čo vec veľmi komplikovalo. Pokiaľ hovoríme oBratislave, odbor hospodárenia sbytmi konštatoval, že pri prideľovaní bytov žiadne rozdiely robiť nebude abude postupovať len vzmysle platného zákona 67/1956 Zb. Predseda komisie pre prácu medzi cigánskym obyvateľstvom pri ÚNV Karol Vlasko upozornil písomne všetkých predsedov ObNV na ich nedostatky vpráci. Ani jeden Cigán nepožiadal omateriál zbúračiek na výstavbu provizórnych domov, do konca roka 1959 mala mať byty pridelené polovica kočovníkov, čo sa už samozrejme nesplnilo.34 Napriek spomínaným problémom sa na území Veľkej Bratislavy nestretávame snáznakom väčšieho odporu či nesúhlasu zo strany kočovníkov. Snáď až na malý incident zo strany svetských ľudí vPetržalke, sme svedkami toho, že kočovníci sa riešenia svojich problémov domáhajú, obyty prejavujú veľký záujem anaopak, často dávali najavo nesúhlas skočovným spôsobom života (celkom vtipne aparadoxne ktomu vyznieva práve koleso ako symbol „romipen“ na rómskej vlajke!) Treba povedať, že štátne orgány sledovali celkový vývoj života kočovníkov adbali najmä ozdravotný stav aškolskú dochádzku detí. Ústredný národný výbor podáva 30 SNA fond Povereníctva vnútra krabica 1104. 31 Bližšie otom Jurová 2009. 32 Archív hlavného mesta SR Bratislavy, fond NVB krabica 2289. 33 Archív hlavného mesta SR Bratislavy, fond NVB krabica 2597. 34 Archív hlavného mesta SR Bratislavy fond NVB krabica 2289. OPEN ACCESS 38 STUDIA ETHNOLOGICA PRAGENSIA 1/2018 správu ozdravotnej situácii ahygienickom zabezpečení prostredníctvom mestského hygienika Dr. Lacka. ObÚNZ spôsobnosťou pre Staré mesto vykonal prieskum zdravotnej situácie týchto obyvateľov, zabezpečil rtg. vyšetrenia adetského lekára. Po dohode sodborom školstva zriadili osobitnú triedu vškole, ktorá bola určená pre deti kočovníkov.35 Kožné ochorenia boli zaznamenané len udetí. Do pozornosti sa dáva pokles zranení, čo súvisí stým, že úrady informovali vedúcich pohostinstiev, aby obmedzili predaj alkoholu takýmto osobám. Menej alkoholu znamenalo aj menej bitiek atým aj fyzických zranení.36 Oblasť Patrónky mal na starosti MUDr. Zahlbrükner. Podľa jeho správ sú Cigáni čistotní aich zdravotný stav je uspokojivý. Nezaznamenal výskyt infekčných ochorení, tbc ani trachómu. Deti mali vškole zriadenú osobitnú triedu adostali ošatenie aobuv. VPetržalke bolo hlásených 5 obytných vozov, ktoré boli preľudnené, no napodiv, ich obyvatelia boli zdravotne vporiadku anenašli sa dokonca ani vši. Cigánky chodia na lekársku prehliadku najmä sdeťmi na miestnu polikliniku na Záporožskej ulici. Domáhali sa aj jaslí pre svoje deti, no keďže nepracovali, nemali na ne nárok. Ako uvádza MUDr. Križan, vedúci odboru zdravotníctva, Cigáni boli vždy disciplinovaní, odpad ukladali tak, ako im bolo nariadené, kobyvateľstvu sa správajú veľmi slušne.37 Slušné aúctivé správanie kočovníkov kmajoritnému obyvateľstvu potvrdili pamätníci ešte po rokoch! Staropetržalčanka pani Hečková teraz býva na Nádražnej ulici 26, práve vtom dome, ktorý v1959 dostali Lakatošovci. Vizbe, kde má obývačku mal vraj nebohý Kalman koňa. Na Lakatošovcov spomína sláskou ako na ľudí slušných, solídnych aláskavých. Voblasti vzdelávania sa dôraz kládol na odstránenie analfabetizmu azaškolenie detí. Neodporúčalo sa zriaďovať špeciálne triedy aak, tak len vodôvodnených prípadoch alen na nevyhnutný čas.38 Vobvode Staré mesto evidovali 50 rodín (spolu kočovných aj usadlých), deti chodia na základné školy na Zochovej, Podjavorinskej aKarlovej Vsi. Špeciálna trieda pre deti kočovníkov bola zriadená pri Osobitnej škole na Žiškovej ulici. Vtejto triede boli zaradené deti do 14 rokov, ktoré však nikdy predtým do školy nechodili. Vobvode bolo 15 takých detí.39 Veľkým problémom bolo nájsť ktýmto žiakom dobrého učiteľa. Medzi dospelými bolo 23 analfabetov, pre ktorých boli zriadené kurzy vKarlovej Vsi ana spomínanej Žiškovej ulici, pôsobil tu aj aktivista, hudobník Š.Čikóš, ktorý robil nábor do kurzov. Vobvode Nivy chodili riadne všetky deti do školy anegramotný bol len jeden Cigán. Vo Vinohradoch ubytovali provizórne kočovníkov na Patrónke za budovou Výskumného ústavu drevárskeho. Všetci dospelí boli údajne negramotní, deti chodili do špeciálnej triedy na Brniansku ulicu. Bolo ich osem ahodnotili ich ako veľmi učenlivé. 35 Archív hlavného mesta SR Bratislavy, fond NVB krabica 2794, zväzok 526. 36 Tamtiež. 37 Tamtiež. 38 Archív hlavného mesta SR Bratislavy fond NVB krabica 2289. 39 Tamtiež. OPEN ACCESS RASTISLAv PIvOň 45 Cesta Jozefa Stojku— Borovičku mohla vyzerať nasledovne: OBR. 2 Rodina Jozefa Stojku— Borovičku teda vobdobí rokov 1942–1953 precestovali takmer 600 kilometrov, pričom, podobne ako vpredchádzajúcom prípade, nepoznáme cestu, ktorou sa vrátili späť, zrejmé je len, že vroku 1955, kedy sa im narodilo posledné dieťa, boli už opäť vMalinove. Kzaujímavostiam zisteným zo súpisu patrí tiež ubytovanie vtedy 16 ročnej Baby Biháriovej67 sročnou dcérou Alžbetou, bez manžela, či príbuzenstva. Byt jej bol pridelený na Zámockej ulici 24. Ďalší výskum vývoja života kočovných Cigánov na území veľkej Bratislavy komplikuje skutočnosť, že po ich usídlení asúpise je zúradných záznamov čoraz menej zrejmé, oakú skupinu Cigánov ide. Pre prácu štátnych orgánov, alebo dobrovoľníckych organizácií či aktívov to už zjavne nebolo dôležité. Realizácia zákona 74/1958 na území Veľkej Bratislavy zjavne nemala tak necitlivý priebeh ako ho opisujú niektorí odborníci (aj) vtu citovaných dielach.68 Rozhovory súčastníkmi súpisu ďalej dokazujú, že ani zďaleka nešlo otak traumatizujúci zážitok, ako je dnes predstieraný verejnosti. Otázkou zostáva, do akej miery je abolo kočovanie súčasťou identity Olašských Rómov. Ukazuje sa totiž, že vzápadoeurópskych štátoch sa kočujúci Rómovia cítia diskriminovaní práve nemožnosťou sa usadiť (Jurová 1993: 96). Vkaždom prípade, vBratislave sa realizáciou zákona 74/1958 umožnil aj Olašským Cigánom prístup klepšej zdravotnej starostlivosti, ku vzdelaniu, kmožnostiam využitia sociálnej pomoci apod. Nenazdávame sa, že zákaz kočovania bol zásahom do života 67 Baba Biháriová — Baba je zrejme prezývka, no iné meno sme udotknutej osoby vsúpise nenašli 68 Napr. Pavelčíková 2010: 83. OPEN ACCESS 46 STUDIA ETHNOLOGICA PRAGENSIA 1/2018 kočovníkov tak ťažkým atraumatizujúcim, že znamenal nerešpektovanie ich etnickej identity ajeho realizáciou došlo kzhoršeniu vzťahov smajoritným obyvateľstvom. Nezdá sa totiž, že vkrajinách, kde takéto zásahy neprevádzali akočovníctvo zostalo legálnym spôsobom života, by sa Cigáni tešili umajoritného obyvateľstva väčšej obľube než tomu bolo aje unás. Dosť dôkazov otom predkladá Ian Hancock (Hancock 2001), ale stačí len priebežne sledovať správy opostupe jednotlivých vlád západných demokracií voči Cigánom, či kočujúcim skupinám obyvateľstva. Zákon 74/1958 bol zrušený zákonom 346/2004 súčinnosťou od 12.6.2004. POUŽITÁ LITERATÚRA: Čomaj, K. 2008. Petržalka Engerau— Ligetfalu. Bratislava: Marenčin PT. Davidová, E. 1995. Cesty Romů. Olomouc: Univerzita Palackého Olomouc. Dejiny Bratislavy. 1982. Bratislava: Obzor. Dzurko, R. 1994. „Sar man ile andro supisis / Jak mě vzali do soupisu.“ Romano džaniben 1 (4). Hancock, I. 2001. Země utrpení. Praha: Signeta. Holomek, K. 2005. „Jak jsou na tom Romové vČR patnáct let po Listopadu?“ Romano džaniben 12(1): 7–9. Jelšavský, J. 1966. Vrah hľadá alibi. Bratislava: Obzor. Jurová, A. 2009. „Niektoré aspekty súpisu kočujúcich apolokočujúcich osôb vroku 1959.“ Romano džaniben 16 (1): 13–36. Jurová, A. 1993. „Riešenie rómskej problematiky na Slovensku po druhej svetovej vojne.“ Pp.91–102, in Mann, A. B., ed. Neznámi Rómovia. Zo života akultúry Cigánov-Rómov na Slovensku. Bratislava, Ister Science Press. Pavelčíková, N. 2009. „Příchod olašských Romů na Ostravsko vpadesátých letech 20.století (ve světle dobových zpráv).“ Romano džaniben 16 (1): 37–66. Pavelčíková, N. 2010. „Několik poznámek kproměnám identity spojeným spříběhy českých aslovenských Romů ve 20.století.“ Romano džaniben 17 (2): 257–260. Slovenský národopis 36 (1) 1988. Bratislava: Veda. Sus, J. 1961. Cikánská otázka vČSSR. Praha: SNPL. Rastislav Pivoň (1972)— romista, zabývá se jazykem astudiem historie Romů. Ve spoluautorství sPetrem Stojkou publikoval knížku oživotě olašských Romů Amaro Trajo (2003), samostatně pak středoškolskou učebnici Dejiny Rómov vdatách (2006). Publikoval také studie oudálostech vPobedimi, Veliké Idě aj. Později, pod vedením doc. Jakoubka, se začal intenzivněji zabývat výzkumem kultury romských osad adějin chudoby. OPEN ACCESS